Návšteva IKV Žakovce

va, 23 Apr 2012 - upravené 8 Júl, 2012

V sobotu 21.apríla nadišiel deň plánovanej návštevy Inštitútu Krista Veľkňaza v Žakovciach (www.ikv.sk).
Štrnástim z nás, členom aj nečlenom OZ , napokon okolnosti dovolili zúčastniť sa tejto cesty, na ktorú sme sa vopred tešili.
Bola to zmes radosti, že sme spolu a túžby získať nové poznatky a niečo sa naučiť.
Aj snahy niečo odovzdať. Okrem hmotnej pomoci pozostávajúcej z vopred zorganizovanej zbierky sme chceli odovzdať poďakovanie zakladateľovi, predstavenému a štatutárovi  zariadenia,  pánovi farárovi Mariánovi Kuffovi, dúfajúc, že nám bude umožnené stretnúť sa s ním osobne.

Keď sme v predpoludňajších hodinách dorazili na miesto, privítala nás  atmosféra prác prebiehajúcich  na  zveľaďovaní stále sa rozrastajúceho zariadenia.
Prihlásili sme sa u sociálnej pracovníčky  a tá nám povedala,  že sa možeme pridať ku skupinke študentov košického gymnázia, ktorá  už čakala na stretnutie s pánom farárom.
Chvíľu sme sa zdržali vo vstupnej hale. Tamojší ľudia, ktorých sme stretávali nás úctivo zdravili a ďalej sa venovali tomu, čomu mali. Bolo vidieť že skupiny návštevníkov nikoho neprekvapujú.
Odviedli nás do kaplnky, kde už sedeli spomínaní študenti.
Pohrúžení do ticha priestoru sme čakali,  kedy sa uvoľní pán farár.

Vošiel rýchlym,  svižným krokom,  láskavým pohľadom a s úsmevom na perách nás vítal a zároveň vysvetľoval,  že je v pracovnom oblečení lebo pracoval spolu s chlapmi,  kým ho neodvolali k návšteve.

A potom rozprával. Spontánne, prirodzene, veselo i vážne.
Prihováral sa nám a jeho slová i to ako ich vyslovoval otvárali naše srdcia.
Rozprával o sebe, ako mal kedysi aj on svoje životné plány a túžby ako my všetci. Ale až keď sa začal pýtať  aký plán má s ním Boh, započul volanie a spoznal svoje poslanie.
Bola to kázeň, prednáška, modlitba, všetko dohromady. Počúvali sme so smiechom i plačom, naše duše vďačne prijímali životné pravdy. O láske k Bohu, láske k ľuďom, o potrebe dávania, odpustenia, či úlohe  ženy a muža.
Nakoniec bol požiadaný, aby nám dal požehnanie. Urobil tak s vysvetlením deja pri tomto úkone. Že on je len sprostredkovateľom, kanálom Božej lásky, ktorú vysiela k nám. A že my ju máme v tej chvíli ihneď myšlienkou smerovať ďalej k naším blížnym.

Láskavá a úprimná pohostinnosť v pozvaní na obed sa nedala odmietnuť. Pri obede sme mohli ochutnať aj voňavý chlebík,  ktorý pečú vo vlastnej pekárni.

Pani sociálna pracovníčka nás potom previedla hospodárstvom a rozprávala, ako to tam celé funguje.
Previedla nás oddelením živočíšnej výroby, mohli sme si pozrieť  kone, prasnice so štvordňovými  prasiatkami aj čriedu kozičiek.
Rozprávala o tom ako sú rozdelené  úlohy pri starostlivosti o tieto zvieratá. Videli sme domčeky kde bývajú matky s deťmi a počúvali,  ako je potrebné sústavne s týmito ženami  pracovať a naučiť ich postarať sa o svoje deti.

V Žakovciach sme strávili viac ako štyri hodiny. Odtiaľ sme išli na horu Zvir v Litmanovej nabrať si vodu z prameňa.  Tu sme sa zastavili aj na bylinkový čajík u pána Jozefa, bývalého narkomana, väzňa, bezdomovca, ktorý tam má postavený drevený domček bez prívodu elektriny a vody.  Žije striedavo v ňom a v ďalšom zariadení pána Kuffu v Čechách. Porozprával nám o svojom nie ľahkom živote, o svojom obrátení, o tom ako sa snaží pomáhať.

Návšteva Žakoviec aj celý tento deň nám dali viac ako možno vyjadriť.

Chceli sme sa naučiť ako správne pomáhať druhým. Pochopili sme, že najlepším návodom je motto Inštitútu Krista Veľkňaza:

Milujte ľudí takých, akí sú, čím menej si to zaslúžia tým viac ich milujte, nemilujte ich podľa veľkosti ich zásluh ale podľa veľkosti ich potrieb. (Kuffa,1992)

Pridať komentár

*