Nečakaný dar

va, 13 Mar 2012 - upravené 18 Nov, 2012

Príjemné marcové slniečko a vôňa blížiacej sa jari ma  vylákali do záhradky pred dom.
Je už takmer polovica marca.  Pohľad na suché haluze viniča mi pripomenul informáciu,  ktorú som zahliadla pred časom v nejakých novinách: “v marci sa strihajú stromy a vinič.”
Áno,  tohto roku to budem prvýkrát robiť sama…, ale ako sa to má?
Prečo som sa len v minulosti o to nezaujímala viac?!
Vzala som záhradnícke nožnice a pustila sa do práce.
Pomaly, postupne som odstrihávala suché výhonky, ktoré padali na vetrom vysušenú podu.
Po každom cvaknutí nožnicami vinič akoby ticho ďakoval za odstránenie starých, odumretých častí. Tých, ktoré už nezarodia.
Nevedomky si želá zbaviť sa nepotrebného, čo najbohatšie sa obliecť do nového šatu a zarodiť čo najviac. Splniť svoju úlohu.

Čupla som si na chvíľu, aby som si oddýchla a zrak mi padol na zem.
A vtedy som uvidela niečo a akoby sa “čas zastavil”.
Zbadala som malé zelenkavé lístočky narcisov, ktoré sa z nepohrabanej zmesy hliny a suchých listov predierajú na svetlo sveta. Niektorý vykúka na centimeter, iný je sotva vidieť.
Každý jeden nežný a krehký, roztomilý novorodenec.
Nehľadala som ich, takmer som zabudla, že na tomto mieste sú v zemi posadené cibuľky.
A oni sú tu, hlásia sa na svet, napriek krehkosti plné životnej energie, ktorú som zrazu intenzívne cítila aj vo svojom vnútri.
Výsledky práce bytostných, verne plniac vôľu stvoriteľa, prinášajú sa nám ako dar. Aby nás vždy znova a znova mlčky, vlastným bytím učili kráse a pokore.

Zalial ma pocit akejsi nedefinovateľnej úľavy, radosti a vďačnosti. Za to, že smiem byť pri zrode nového cyklu zázraku života.
Vitaj, kvietok.

Pridať komentár

*