“Z celého srdca ďakujem”

Erik, 20 Feb 2016 - upravené 13 Sep, 2017

Nečakane ale predsa, stalo sa mi minulý týždeň pri obchodíku v dedinke pri Zvolene,keď sme sa pri ňom zastavili niečo dokúpiť vracajúc sa z obeda.

Stojíme s autom pri obchodíku čakajúc na kolegu. Na druhej strane frekventovanej cesty stála postaršia pani, evidentne rómka trochu zanedbane oblečená. Vravím vodičovi len tak, vecne : „ T…., pozri tá teta vyzerá ako eskimáčka“, no bolo trochu chladne; „opálená“ tvár, kapucňa s kožušinkou na hlave, lyžiarske rukavice, niečo ako snehule na nohách.

„No áno, vídavame ju tu pomerne často, pýtala  od nás nejaké peniaze“…

Z tónu jeho reči som usúdil, že asi nie veľmi úspešne. Ako by nás počula. Prešla rýchlejším krokom cez cestu a rovno k T……

Spoza zatvorených dverí auta v ktorom sedíme, s čelom zvrásneným dvoma zvislými vráskami pri koreni nosa sa jemne dožaduje jeho pozornosti. T…. je v rozpakoch. Otočí hlavu s akousi poznámkou v zmysle že, nedá…

Vo chvíli príchodu kolegu, na ktorého čakáme sa rozhodujem a vyberám peňaženku. Nutká ma dať aspoň 2 eurá, ale nakoniec vyberám len 50 centov ako pri podobnej „hre“ s tínedžermi u nás doma …

Otváram dvere, pozdravím tetu, podávam jej 50 centov so želaním nech si pomôže. Odpovedá mi v ústrety veľmi nečakane ľúbo zvučnou čistou Slovenčinou, ktorú možno nemám ani ja a hlavne ako cítim úprimne a čisto z citu : „Z celého srdca ďakujem“;

K.O. pre mňa; za 50 centov toľko srdečnosti???

„Osprchovaný“ zatváram dvere na aute a odchádzame. Vravím kolegom, ktorý vedia dobre o „The Secret-e“ o veľkej hodnote jej prejavu pre mňa, že keď ju ešte stretnem tak jej darujem všetky mince z peňaženky,  ktoré budem v danej chvíli mať.

Na druhý deň, idúc okolo, dúfajúc, že kolegovia budú chcieť „ sami od seba“ opäť zastaviť, dávam pozor či ju opäť nestretneme… Nestojíme…

Na ďalší deň zastavujeme, ale spomaľujúc auto vidím, že nás spozorovala iná pani…volá sa Kata, a z oveľa väčšej diaľky sa k nám ponáhľa, aby náhodou nezmeškala … No už z diaľky cítim podvedomý odpor…

Prišla včas;  chudá postava vo vetrovke, zvráskavená tvár krížom krážom, …. Kolegovia reagujú ako predtým; na poslednú chvíľu skúšam či ma môj cit neklamal; „Počkaj T….“. Otváram dvere a rovnakým spôsobom podávam Kate 50 centov.

„Veľmi pekne ďakujem“ doznievajúc v čistej slovenčine ale všedne, odchádza , rovnako ako sa podarilo veľakrát poďakovať aj mne….

Takže hľadám ďalej… Mám šťastie. Hneď na ďalší deň opäť zastavujeme pri obchode, z ktorého zrazu vyšla tá „moja eskimáčka“, rovnako odetá ako pred troma dňami. Len čo som ju zbadal hneď vychádzam z auta, vyberám peňaženku a sypem všetky mince do svojej ruky, narýchlo odoberám dve malé skrutky spomedzi mincí a podávam peniaze do jej rúk. Teraz to evidentne nečakala ona, tie dve vrásky z čela zmizli, tvár sa jej rozžiarila vďačnosťou a vraví rovnako srdečne ako pred tým „ Vy ste môj poklad“,….

hovorím o svojom duchovnom prežití s ňou, ďakujem jej že ma tak obdarila svojou nie často vídanou srdečnosťou. Hovorím o rozdiele medzi jej ďakujem a ďakujem tej druhej. Vraví : „Áno to bola Kata“.

Celkovo nádherný rozhovor….

Rozchádzame sa s radosťou z prežitia dvoch „ blízkych“ ľudí, ktorý sa stretli akoby po „ polstoročí“…, Prebudila sa vo mne túžba, prianie, nech aj ja raz viem povedať „ďakujem“ nie plytko, všedne, povrchne alebo vyumelkovane, ale tak pekne prirodzene, srdečne… Vidím že sa to dá …

Pridať komentár

*