K prednáške „Prekážky ako súčasť cesty duchodného rastu – druhá časť“

Eva Mat., 10 Jún 2015

Už akosi zľudovelo „Máj lásky čas“. A mne sa žiada to uviesť na začiatok mojich spomienok na tohtoročnú prvomájovú nedeľu. 3. mája 2015 sme opäť po niekoľkomesačnej pauze privítali v priestoroch združenia na Vrátnej medzi sebou pánov Lajmona a Mišovie. A pokračovali druhou časťou na tému „Prekážky ako súčasť duchovného rastu“. Ich slová nás potešili, upozornili a kadečo pripomenuli. Kto sme, odkiaľ sme, kam smerujeme. Aspoň tak som to vnímala ja. Aj to, že prekážky sú nám dané z lásky. Neznalí budú namietať: „Veď ak som dobrý, prečo sa mi zlé, krivda deje“. A tí znalejší povedia: „Čím sa mám horšie, tým sa mám lepšie. Ďakujem za to“. Človek sa stále učí, vyvíja a rastie. Rastie aj vďaka prekážkam.
Na zem sme prišli z určitého dôvodu. Hlavne máme byť a všetko ostatné bude ako má byť. Porozumeli ste tejto vete? Rozmenené na drobné – byť vzorom, príkladom pre iných, byť láskou. Po svete chodí veľa ľudí, ktorí sa na ostatných snažia zapôsobiť prečítanými múdrosťami, zhltli lexikóny z psychológie, ezoteriky, náboženstva, fyziky, histórie, medicíny či inej vedy. V jednej knižočke som čítala: „…na začiatku bolo všetko jednoduché. Potom vznikla veda…“ Ľudia rozumoví ohurujú svojím rozumom. Je to ich poznanie? To čo hovoria, skutočne pochopili? A potom po svete chodia ľudia skromní, tichí. Javia sa veľmi jednoduchí, prostí ale pri rozhovore s nimi zrazu pochopíte, že vedia, o čom vravia. Že poznajú život, ktorý mal poznať každý z nás už dávno. Nenápadne vám podajú to, čo prežili a precítili, nie to, o čom čítali. Počúvate ich a vidíte ako im žiaria oči. Aký to rozdiel oproti očiam zaslepeným pýchou. V čom a v kom tkvie pravá múdrosť? Každý z nás má a hovorí o svojej pravde. Sú to však iba naše malé pravdičky. Tá skutočná Pravda je iba jedna. Kto z nás ju pozná? Pozná naozaj. Ak by to tak bolo, dávno sa pred ňou pokorne skloníme, nemudrujeme a poďakujeme za to, že nám bola prinesená. Ľudské slovo je častokrát prázdne, povrchné. Mať knihu Slova načítanú, neznamená vedieť, rozumieť a v nepoznaní do kruhov vstupuje ješitnosť a pýcha. Kde ostala láska a pokora? Stretávame ľudí, ktorí sa hrdia, že poznajú slovo, ale nekonajú tak. A stretávame ľudí, ktorí žijú „bez poznania“ ale konajú podľa neho. Ak poznáme Slovo (poznáme?) máme väčšiu zodpovednosť. Vravíme, sme slobodní – čo by však bola sloboda bez zodpovednosti? Zodpovednosti vo vzťahu k blízkym, okoliu, k Svetlu. Dostali sme dar vo forme pobytu na tejto krásnej zemi. Práve tu vidíme a uvedomujeme si rôznorodých ľudí, rôznych úrovní poznania. Nikde inde to umožnené nie je. Tu na zemi je daná úžasná príležitosť vzájomne sa učiť, pomáhať si, prijať rôznorodosť. Učiť, nie poučovať. Je potrebné si dať pozor. Povyšovanie neučí, ponižuje. Nie však toho, ktorému je určené ale toho, kto tak činí. Pravému poznaniu zodpovedajú činy – podľa skutkov ich poznáte. Človek s vyšším vedomím má povinnosť a možnosť svojím príkladom, a iba tým, pomôcť a potiahnuť druhých ďalej. Na svojich chybách sa učil a práve poukázaním na ne, dokáže inému prospieť  a tak aj zrýchliť tempo vývoja v znalého človeka. Nič sa však nesmie diať nasilu, proti vôli. Nikoho nesúďme, ak nechceme, aby súdili nás. Veď sme boli takí istí v poznaní ( či ešte stále sme?).  Mimo zem, v iných úrovniach bytia každý duch ide k svojmu rovnorodému. Ako sa bude učiť od takého istého ako je on sám – ak sa dostatočne nevyvinul, považuje seba za dokonalého – stagnuje. K rastu treba pohyb – živý, aktívny, neustály. Z hľadiska vývinu ducha je život na zemi iba krátkym úsekom bytia. Pritom tak veľmi dôležitým. Kedy ak nie teraz a kedy ak nie tu. Som tu a teraz. Je to milosť a my putujme po zemi radostne, tešme sa z toho. Ako zlatý kľúčik nám bolo dané upozornenie, aby sme sa dokázali zastaviť hoc len na chvíľočku počas dňa (aj pripomienka v mobile napomôže), zhlboka sa nadýchli a uvedomili si darovaný dnešok. V stíšení krátkou modlitbou poďakovali, spojili sa so Svetlom. To nepožaduje dlhé hodiny meditovania ako si človek nahovára. Kratučké okamihy ticha, odovzdanosti a uvedomenia si, že všetko je tak ako má byť, v najlepšom poriadku, je omnoho viac. Od ľudského ducha je chcené, aby privádzal svetlo na zem, podával ho ďalej, aby bol mostom a spojivom medzi všetkým živým na zemi a vo stvorení.
Láska nás sprevádza celým životom. Láska, láska, láska. V partnerskom vzťahu dvoch ľudí sa nesprávnym pôsobením slovo láska pokrivilo. Miesto harmónie, súladu, porozumenia a prežitia pravej, skutočnej lásky medzi mužom a ženou sa láska postupne stávala tovarom a braná ako tovar slúžila k obchodovaniu, aj vydieraniu. Zmenila sa na službu, ktorú poskytuje jedna strana druhej a očakáva, že rovnako bude poskytnutá aj jej. Avšak ani po 20 rokoch spoločného vzťahu nemôže muž či žena nič brať ako samozrejmosť, robiť si nároky a požadovať. Je nesprávne očakávať od druhého, že vykoná to, čo ulahodí nám, čo si prajeme. Ak sa tak nestane, prichádza sklamanie, častokrát hnev. Každý kto bude k sebe úprimný, si však musí uvedomiť, že to bolo iba jeho sebecké chcenie, nie láska. Ozajstná láska ľudí vedie k úcte a poďakovaniu partnerovi za všetko, čo pre neho, či iných vykonáva. Berie činy druhého ako láskavý dar a je vďačná. Vďačná, že sa má s kým radovať aj smútiť.

Dozneli posledné slová prednášky a lúčime sa s našimi hosťami. Sme radi, že pán Lajmon a pán Mišovie prijali naše pozvanie na ďalšie stretnutie. Najbližšie sa vidíme v Litmanovej. Dovidenia priatelia. Nech  svetlom poznania, láskou k Stvoriteľovi a Pravdou naplnia sa naše duše.

 

Jasné svetlo v nás drieme,
čaká kým sa preberieme.
Duch burcuje, duša zvoní.
si tu človek z vlastnej vôli.
Stvorenie na Teba čaká,
vari Ťa temno stále láka?
Postav sa tomu, čo si zasial.
V Svetle a Pravde je Tvoja spása.
Radostné žitie, tvorenie,
v spoločnej zmluve spečatenie.

Prosím: Uč ma, Pane,
aj cez prekážky nečakané.
Byť zodpovedný v slobode,
byť pravdivý v čistote,
byť láskavý v pokore.
Ja hodný Tvojej lásky byť chcem,
až príde čas so všetkým splyniem.
Len Tebe patrí moje chcenie,
Ó, vďaka Otče za vedenie.
EvaMat.

Pridať komentár

*