K prednáške „Prekážky ako súčasť cesty duchodného rastu – prvá časť“

Eva Mat., 28 Jan 2015 - upravené 12 Mar, 2015

Písať príspevok po dlhšej dobe nebýva ľahké. Ale sľuby sa majú plniť. Sľub daný v slovách. Aby vaše slová neboli považované za prázdne reči, vypustené do vetra. Lebo vietor sa otočí a všetko vám priveje späť.
Ako som už povedala, písať s odstupom času je iné ako keď to, čo sa udialo máte v čerstvej pamäti. Viac si pamätáte, myšlienky sa prekrikujú, jedna druhú prebíja. Neskôr ostane len to čo malo, to najdôležitejšie pre vás. Čo ostalo vo mne a vynára sa pri spomienke na jeden nedeľný podvečer? Podvečer, kedy odznela prednáška pánov Lajmona a Mišovie „Prekážky ako súčasť cesty duchovného rastu“.
Neveľké priestory združenia na Vrátnej sa prvú adventnú nedeľu (30.11.2014) postupne a dosť rýchlym tempom zapĺňali. Samotní organizátori boli prekvapení a a zároveň potešení veľkým počtom záujemcov. Takmer 50 poslucháčov našlo svoje miesto a ja som mala pocit, že priestor sa roztiahol, prispôsobil našim potrebám. Sviatočnú náladu nepokazilo ani meškanie hostí. Ako povedali, keď prišli, skúšku zažili smerom do Košíc, nakoľko sa im cestou dvakrát pokazilo auto. A aj napriek dostatočnému časovému predstihu pri odchode z domova a vlastnej spokojnosti ako im cesta dobre ubieha, prišli neskôr. Úvodné slová sadli ako uliate k aktuálnej téme stretnutia. Tak to vie zariadiť iba Život. V priebehu dvojhodinovej prednášky sa pravidelne pán Lajmon s pánom Mišovie striedali. Prísne aj s humorom boli poslucháčom podané vážne veci, vážne až mrazí. Láskavý humor zjemní, obrúsi. Výpovedná hodnota slova však ostáva zachovaná. Vedieť vyjadriť dôležité deje chce cit, majstra slova. Hlásky správne skladať do slov, slová do viet a jemne sťaby maliar štetcom ťahať, vysloviť, pravdu vyjaviť. Na vlastných životných príbehoch obaja páni ukázali aká dokáže byť realita. Ako vás prekvapí, zaskočí, poučí. Najlepšie sa vníma skutočne prežitý, skutočne precítený čin, udalosť. Počúvate a uvedomujte si rozdiel, tak podstatný oproti čítaniu z teoretických kníh. Určite sa to stalo, bolo to tak. Napríklad keď s rozprávačom zhotovujete práčky, zažijete jeho očakávania a aj mierne sklamania. Máte inú prácu vysnívanú, tú by ste chceli vykonávať. Nikto vás však neoslovuje, neponúka prácu, ktorú radi robíte a chcete robiť. Žiadne telefonáty, maily a vy ste „nútení“ sa venovať „nedôstojnej“ práci. Ale naozaj je to tak? Zrazu pochopíte, precitnete a prijmete zverenú úlohu. Dnes som tu, tu pracujem, tu pôsobím a pôsobiť mám (lebo náhody nie sú). Zajtra už možno budem inde. S láskou a radosťou vykonávam aktuálne dielo, ovplyvňujem tým ostatných okolo. On/ona si spieva, je to normálne? Teší sa – a z čoho? Iba z toho? Koľko pračiek zhotovím, toľko hriechov, omylov odčiním . Tak nech je tých práčok viac a viac. Ako potvrdenie, že človek naozaj pochopil, príde vytúžená práca. Čuduj sa svete, s poznaním prichádza zmena. Tá, na ktorú ste už pomaly zabudli, nedúfali, ktorú ste si priali. Každá skúška, prekážka je darom. Darom, ktorý ak prijmem, porozumiem, obohatí ma, posilní, prežiari. Čo vlastne máte urobiť? „Iba“ prijať – odpustiť –  ďakovať. Ako povedal pán Lajmon, ak s láskou a s dôverou pristupujete aj k veci, hoci aj k starému autu, ktoré už skoro každý odpísal, ono vás nesklame a slúži dlhšie ako by ktokoľvek čakal. Čakajme neočakávané, nečakajme, čo nie je v súlade s Vôľou. Ďakujme. Každý nezdar je vlastne dar. Pane daj, nech prichádzajú. Aby som smela ako čistá a vedomá vrátiť sa domov. Aby som v poznaní, porozumení a v láske pôsobila už tu na zemi.
Slovo dáva zmysel, cit dáva presvetlenie. Slovo známe, povedomé, tak blízke. Či už vžité? Občas stále čosi hatá, bráni – a som to iba ja.

Eva Mat.

Pridať komentár

*