Domaša, Domaša…

va, 17 Aug 2014 - upravené 13 Okt, 2014

 

„Domaša, Domaša, ty ši pýcha naša, najcepľejšia voda, aj ľudzi je habaďééj“.

Napadli mi slová známej piesne, keď som súhlasila s priateľovým návrhom, že v nedeľu pôjdeme na Domašu.

Ja neviem plávať, voda ma až tak neláka, obzvlášť ak nie je priezračne čistá ale veď si posedím na brehu pod slnečníkom, či pod stromom.  Pohľad na masu vody uprostred krásnych lesov je predsa príjemným relaxom.

Relax. To bolo to, po čom sme v tento víkendový deň mnohí túžili. Už kolóna áut idúcich tým istým smerom  napovedala o mnohom.

„No, tak bude veľa ľudí! .To predsa k tomu patrí! Vydržím, prispôsobím sa.“, utešovala som sa v duchu.

Miesto na parkovanie nebolo ideálne ale bolo, vybrali sme deky, slnečník a uložili sa na mieste tak uprostred verejnej pláže Domaša Dobrá.

Deky a ležadlá okolo pribúdali prekvapivo rýchlo. Predstava relaxovania započúvaním sa do šumenia vody a vetra sa strácala. Pocit súkromia mi dodávali už len sklá slnečných okuliarov, ktoré ma dobrotivo oddeľovali od reality prostredia, v ktorom som sa nachádzala.

V tom čase som sa už začala lúčiť s očakávaním, že tento výlet bude pre mňa oddychovým a povzbudzovala som sa nepanikáriť a vydržať. Naľavo sa usadil mladý pár s roztomilým niekoľkomesačným bábätkom. S úsmevom som sledovala kopkajúce dieťa. „ Hádam to tu nebude také zlé…“

Najbližšími susedmi , ktorí sa usadili na mieste,  hneď pri mojich nohách sa stala skupina ľudí – možno rodina – pretože bola zastúpená všetkými vekovými kategóriami.  Mohli to byť dedko s babkou, rodičia, mladý zamilovaný párik tínedžerov i deti vo veku 8 – 12 rokov.

„Ale tak toto snáď nie!“ , vybuchla som neveriac tentokrát nie vlastným očiam ale vlastnému nosu, keď som zacítila v bezprostrednej blízkosti cigaretový dym.

„Čoby nie!  Všetci chcú relax.“, došlo mi, keď mi zrak potvrdil, že čuch ma neklame. Dvaja členovia rodinky dostali chuť na cigaretu.

Prečo nie aj priamo pri deťoch, veď sú vonku. Potiahnuť, vyfúknuť dym a popol odklepnúť veďla deky. Nie na vlastnú deku, veď sme civilizovaní. To miesto vedľa deky je už „tam vonku“, je to mimo nás. A rovnako tam skončil aj ohorok, ktorý pani, pravdepodobne babka, dovtedy držala v prstoch.

Obzrela som sa okolo. Na viacerých miestach sa podobný obraz opakoval. Zaplavil ma pocit smútku a bezradnosti.  Ako tu pomôcť?

S momentálnym stavom zrejme nič nenarobím. Ale ako pomôcť budúcnosti stelesnenej v deťoch, ktoré sa hrali v mokrom piesku na kraji brehu?

Na tom istom piesku, na ktorý vyplavilo cigaretové škatuľky, kúsky igelitu a sem tam aj plastovú fľašu po predošlých relaxujúcich návštevníkoch.

Hrajúce sa deti nevnímali, že by niečo nebolo v poriadku. Veď sú to krabičky od takých cigariet ako fajčí mama s ockom, veď to sú iba vrchnáky z fliaš a sú tu preto, lebo sme „vonku“.

Keď sme doma v upratanej obývačke, dávame ich do koša. A potom ich vynesieme „vonku“. A tu predsa „vonku“ sme. To mi došlo, keď som sledovala malú Violku ako odhadzuje papierik od cukríka trošku ďalej, až  pod strom. Mamka, aj keď to videla, nijako nereagovala.

Ako pomôcť malebnému miestu v srdci Šariša? Ako Ti pomôcť Domaša milovaná ? Spievame , že si naša pýcha.

Ale zaslúžime si Ťa?  A  môžeme byť hrdí aj na seba?

 

 

 

 

Pridať komentár

*