Prečo sme chorí?

Redakcia, 22 Nov 2012 - upravené 8 Apr, 2013

Zdravie
považujeme za jednu z najdôležitejších vecí v našom živote. Pri gratuláciách častokrát odznie „želám Ti zdravie…“. Sokrates povedal, že telo je iba obalom duše. Ak ochorie duša, ochorie aj telo. Akékoľvek choroby, ktoré poznáme, vznikajú vždy vtedy, keď sa trápi ľudská duša.

Čo vieme o duši? Naša duša sídli v solar plexe (slnečná pleteň, tretia čakra) pod hrudnou kosťou v strede. Niet v človeku väčšieho bohatstva ako je jeho duša. S dušou treba intenzívne spolupracovať. Ak sa o ňu nestaráme, vedie to k psychosomatickým chorobám, čo sa už dnes pripúšťa, aj keď veľmi opatrne. Zdravie, aj keď sa to nezdá, si poškodzujeme my sami, svojím postojom, svojimi negatívnymi pocitmi.
Že ktoré sú to? Závisť, nenávisť, krivda, zloba, ľútosť, strach alebo trápenie sa za iných. Ak niektorý z týchto pocitov ľudia „pustia do svojho vnútra“, potom za všetky následky nesú sami zodpovednosť. Keď máme neporiadok v duši, máme snahu odsunúť riešenie na neskôr. Nechceme riešiť veci teraz, lebo do toho by sme museli zahrnúť seba a uvedomiť si svoj stav. Keď sa prinútite ho uvedomiť si tu a teraz, zistíte, že máte jeden nevyriešený problém, druhý, tretí – a voláme to stresom. Módne slovo, ktorého sa chytáme aj keď nevypovedá vlastne o ničom. Vytvárame
antistresové programy, pričom zabúdame na najdôležitejšie: nie je možné zachraňovať človeka, ak sa on sám zachraňovať nechce. Neexistuje zdravá duša a choré telo,  neexistuje chorá duša a zdravé telo.

Každý orgán v tele má okrem fyziologického poslania aj duchovnú dimenziu. Napríklad žalúdok a hrubé črevo sú kontrolované strachom.

Keď sa mi začína objavovať nejaký problém s hrubým črevom – hemoroidy, zápchy, atď., potrebujeme si uvedomiť svoj strach. Pri návšteve lekára dostaneme tabletky, injekciu. Tým sa otupí bolesť. Takto zatlčieme prejav tela a vznikne následný problém obličky (podľa piatich elementov hrubé črevo vyživuje obličky a párový orgán močový mechúr). Obličky sa energeticky oslabia kvôli neusporiadaným medziľudským vzťahom. Záleží na tom, koho si nosíme v sebe, koho nemôžeme spracovať, kto nám prekáža. Nevyrovnaný medziľudský vzťah vedie k vnútornej agresii, tá k nadprodukcii adrenalínu a ten sa usadzuje v obličkách. Z toho sú obličkové kamene. Proces ale pokračuje cez meridián obličiek – opúchajú členky alebo má človek problém s dýchaním, bolesť za hrudnou kosťou atď.

Ďalším omylom, ktoré medicína produkuje, aby nemusela akceptovať energetické súvislosti v tele je bolesť chrbtice. Chrbtica však nebolí. Iné je, ak sú poškodené platničky, ak je veľký nedostatok vápnika a dochádza k vydieraniu, alebo vzniká Bechterev. Celá chrbtica je problémom močového mechúra. Jeden problém zo sto je skutočný problém s chrbticou. Inak je to záležitosť chrbtového svalstva. Cez neho prechádzajú dráhy močového mechúra, paralyzujúce tieto svaly, a tým znemožnia pohyb /hexenšus, úsad/. Je to záležitosť svalstva.

Začínam mať nádchu… Tečie mi z nosa – niečo alebo niekoho som niekde nezvládol, scvrkli sa mi obličky … Ja mám hľadať, čo kde mám nevyriešené. Ak to zvládnem, problém s nádchou zmizne. Toto je hľadanie cesty k sebe. Ak sa „rozbehnú“ obličky a močový mechúr, u žien začnú gynekologické problémy, u mužov problémy s prostatou. Toto je tiež jedna z príčin neplodnosti. Problém prostaty môže napríklad spočívať v tom, že muž nemá usporiadané vzťahy, napr. s jeho svokrou.

K duši /solar plexus/ patrí 6 základných orgánov: žlčník, pečeň, pankreas, slezina, žalúdok a nadobličky. Keď dušička začne strádať, orgány jeden za druhým postupne vypovedajú službu, alebo zhoršujú svoju aktivitu. Žlčník a pečeň sú tzv. lapačmi všetkých našich zážitkových problémov. Trápi vás niečo? Naštval vás niekto? Nemôžete niekomu odpustiť? Požičali ste niekomu peniaze a nevrátil vám? Chce si niekto požičať peniaze a nechcete mu ich dať? Bolí vás žlčník. Preto, lebo sa dostávate pod napätie. Pred problémom sa jednoducho nedá utiecť. Ak ho nebudete riešiť, kým ho nepomenujete, tak on len tak sám od seba nezmizne.

Krivda „cvičí“ s každým tretím človekom.

Ľútosť je najzradnejší pocit. Všetky ostatné pocity sa dajú človeku vyhovoriť, ale ľútosť nie. Okolo ľútostivého človeka sa chodí ako okolo malomocného, aby sa o neho nikto neotrel, lebo on je ľútostivý – a z ľútosti je najviac rakoviny.

Strach je pocit, ktorý nemá žiadnu hodnotu. Trápiť sa pre iného je nezmysel. My mu môžeme pomôcť, ale trápiť sa nemá význam. Zistíme, že nikto sa do rakoviny nepresmial, ale každý sa pretrápil.

Ak problém nájdeme, pretože ho chceme nájsť a pomenujeme ho – problém sa „zázračne“ vyrieši. Pomenovaný problém prestáva byť problémom. Bez odpustenia niet uzdravenia. Pomenovaním problému sa dostávame na 90 percent späť do pohody. Sú však ľudia, ktorí prešli v živote všeličím, no nepoučili sa. Chodia po klincoch, pritom ich rozhadzujú ďalej, a sťažujú sa, aký majú ťažký život. Musíme pomenovať elementárne príčiny našich nešťastných pocitov. Všetko je vaším produktom.

Celé prežívanie života je v srdci. Ak si tu vytvoríte ťažký pocit ľútosti, krívd, tak život je jedno veľké slzavé údolie. Urobme si poriadok v sebe, aby sme sa zbavili neporiadku. Od toho sa bude odvíjať aj pohoda v našom okolí. Čo sme, to vyžarujeme. Ak sme v pohode, tá z nás vyžaruje a stretávame tiež pohodových ľudí.

Nikto, kto je chorý, si nezaslúži ľutovanie. Chorému máme pomôcť, ale nie ho ľutovať. Treba sa pozerať na svet triezvo. Už len zamyslieť sa sám nad sebou je obrovský štart. A chcenie – chcem začať riešiť môj vzťah. Hoci len tým, že si nebudem pripúšťať veci, ktoré nemôžem zmeniť. František z Assisi povedal: „Bože, daj mi pokojnú myseľ, aby som prijal veci, ktoré zmeniť nemôžem. Daj mi silu, aby som zmenil veci, ktoré zmeniť môžem. A daj mi múdrosť, aby som rozlíšil jedno od druhého.“

Keď vám príde zlá myšlienka, síce na ňu po chvíli zabudnete, ale ona sa nestratila, je vo vás a pracuje. Napíšte si na papier akýkoľvek negatívny problém, tým sa ho zrieknete a môžete ho definitívne spáliť (fyzicky necháte papier zhorieť, ale aj mentálne v sebe ukončite túto tému). Je to cesta, ako začať s poriadkom v sebe. Zverbalizovaný problém prestáva byť problémom. Ale čo, ak toto neurobíme? Živíme strach, čím umocníme úzkosti a potom sa to už roztáča. Keď mám v poriadku dušu, mám funkčnú pečeň. Keď mám perfektnú pečeň, mám dobrý krvný tlak. Keď mám dobrý krvný tlak, vrátane dostatku železa, tak mi dobre funguje mozog. Keď dostatočne funguje mozog, funguje aj termoregulačné centrum. Je to o tom, že človek chce so sebou niečo robiť a vie, že poriadok v duši je určujúci pre čokoľvek. Trápime sa, že sa k nám iní ľudia zle správajú. Ale my ich neberieme takých, akí sú. V tom je problém. Etikoterapia pracuje na vytváraní vnútornej slobody človeka. Kto má vnútornú slobodu, dáva slobodu všetkým. Kto ju nemá, ostatným berie.

Nepotrebujeme rôzne lieky a prípravky na ochorenia jednotlivých orgánov tela, potrebujeme komunikáciu o pocitoch. Ľudia sa medzi sebou bavia o iných osobách, o veciach, o situáciách. To ale nič nevyrieši v mojom vnútri. My sa máme baviť o pocitoch z ľudí, o pocite z vecí a o pocite zo situácií. Pocit je pretavená vonkajšia realita našej duše. Keď hovoríme o pocitoch, dostávame zo seba nánosy, vytvorené naším nerozumným prijímaním vecí. Tým, že sa pracuje s pocitmi, sme schopní zo seba vytiahnuť veci, ktoré nás niekde v hĺbke tlačili, ba až dusili. Keď nezvládame vzťahy, je to preto, že naša citlivosť je vyššia, ako tá, s ktorou sme sa narodili. Za nárast tejto citlivosti môže niektorý z rodičov, ktorý sa na nás zavesil. Hovorí sa o zavesení sa duše na dušu. Nemúdri rodičia visia na deťoch celý život. Tým sa previňujú voči sebe ale ešte viac voči deťom. Dieťa sa v určitom období života dostáva do polohy nezvládnutia života. Je jedno, či ide o žijúceho alebo nežijúceho rodiča, väzba sa nekončí úmrtím. Môže to byť záležitosť niekoľkých generácií. Miesto toho, aby sa rodič pozeral a riešil seba, tak sa otočil na svoje deti. Tieto deti už nemajú šancu nájsť si pohodového človeka, lebo si hľadajú rovnako „postihnutého“, niekoho, kto si nesie bremeno. Tak dochádza k degenerácii rodov. Dá sa to nazvať až prekliatím rodu. Pocity ľútosti, krívd a strachu si prinášame z nevedomia, z prenatálneho vývoja alebo z raného detstva. Situácie v živote v nás iba prebúdzajú tieto archetypálne zážitky a my to nevieme riešiť.

Dnešný strach reálne nevznikol dnes. Dnešný strach môže byť prebudený strach napríklad z piateho mesiaca tehotenstva matky. Keď si človek prinesie tieto pocity a nenesie si „prisatého rodiča“, tak je všetko v poriadku. Komunikáciou o pocitoch sa tieto veci dajú nájsť pomerne ľahko a čo je hlavné – dajú sa uvoľniť. Keď sa trápime, akýmsi spôsobom veci predurčujeme, programujeme si niečo a veci sa odvíjajú inak. Sme naprogramovaní, dochádza k stretu a z toho ochorieme. Život treba brať tak, ako ide. Keď nezačneme sami so sebou rozumne zaobchádzať, vytvárať si vzťah k sebe, poriadok v nás nikto neurobí. Spoznávajme sami seba a riešme iba sami seba.

Skrátená verzia príspevku od autoriek Vlaďka Sýkorová, Dana Bindasová

Autorky v svojom príspevku použili literatúru:

Prednáška Jána Cindlera Xenofon: Vzpomínky na Sokrata

Chopra, D.: Sedm duchovních zákonů úspěchu Porkin, R.,

Stroll, A.: Filozofie pro každého

Lochmanová, K.: Vězení s klíčem uvnitř

Lochmanová, K.: Dvojí tvář lenosti

Peseschkian, N.:Příběh jako pokrm pro dětskou duši

Osho: Hořčičné semínko

Strig, H. J.: Malé dějiny filozofie

Pridať komentár

*