Sebaľútosť

va, 20 Sep 2012 - upravené 29 Okt, 2012

Tento článok vznikol 17.júla. Dnes už jeho autor nie je medzi nami. Poslal mi ho vtedy, bol zvedavý na môj názor.

Dnes si dovoľujem tento článok zverejniť s vedomím, že by si to tak želal  a s vďakou za odovzdanie múdrosti získanej prežitím.

Viera L.

 

S E B A Ĺ Ú T O S Ť

Mali ste niekedy pocit samoľútosti pri stretnutiach a rozhovoroch s partnerom, rodinnými príslušníkmi, známymi a priateľmi? Ja áno. Poznanie a uvedomenie si chýb, ktoré konáme ( vlastne konali sme, pretože už chceme byť lepší ),  nás na jednej strane posilňuje v našom odhodlaní konať už len dobro, no na druhej strane nám dennodenne predkladá spätný pohľad na našu minulosť.

Mne sa to tak deje. Pri týchto rozhovoroch mi je často minulé konanie pripomenuté. Považujem to za správne,  pretože mi to môže pomôcť byť stále bdelý a nepodľahnúť sebauspokojeniu, že to, čo bolo, sa ma už netýka a mám to  definitívne  za sebou. No samotné pripomenutie bolí. Bodaj by nebolelo, keď sa  v tej chvíli vynoria spomienky a človek opäť vidí vlastné chyby, zlyhania. Znovu má pred očami to zrkadlo, v ktorom sa môže vidieť  pokrivený, zdeformovaný, rozmazaný a roztrasený.

Vo chvíli, keď mám svoju minulosť predloženú “ako na tácni” , by som najradšej utiekol a schoval sa. Ak je na tácni aj veta, že sa mi “už nedá veriť”,  vtedy mám pocit, že akékoľvek moje dobré snahy prichádzajú neskoro, sú a budú márne a vynára sa sebaľútosť.

Sebaľútosť je  najjednoduchším riešením ega. Svojou lákavou myšlienkou nám navodí stav, doslova nám našepkáva,  že to nie MY, ( veď my sme predsa pochopili a už nikdy nezhrešíme ),  že za všetko môže a aj vtedy mohol niekto iný. Je to veľké pokušenie lákajúce podľahnúť .

“Ten, kto sa poníži,bude povýšený. ” Tieto slová napovedajú, že pokora je to najhlavnejšie pri prijímaní dôsledkov našich skutkov. Zodpovednosti sa predsa nie je možné vyhnúť. Nuž prijímajme čo sa nám deje. Nie je to žiadna krivda, ako sa to snaží vysvetliť naše ego. Je to len zber, je to žatva.

Recept na to, ako odolať sebaľútosti, nepoznám. No môžem napísať, že je potrebné zaťať zuby. Nie so zlosťou, ale s hlbokou pokorou a uvedomením, že sa nám nedeje nič iné, len to, čo je pre nás v tej chvíli to najpodstatnejšie. Ak sme ozaj oľutovali, ak sme si ozaj úprimne dali predsavzatia byť lepší, ak sme sa s plným vedomím a ozaj zo srdca rozhodli poučiť  a neopakovať minulosť, tak potom verme, že po prežití toho čo nazývame bolesť príde Pokoj a Láska.

Nestarajme sa kedy to bude, veď na čase predsa nezáleží. Stačí nám len viera, že raz príde. Príde vtedy, keď ju budeme vedieť nielen prijímať, ale aj rozdávať. Veď načo je človeku niečo, s čím nevie zaobchádzať?

Učiť môže len ten, kto sám má múdrosť. Lásku môže rozdávať len ten, kto ju má hlboko ukotvenú v srdci. Svetlo môže šíriť len ten, kto sám svetlo prijíma. Nič iné, ako vypustiť sebaľútosť mi neostáva.
Inak nebude ani Pokoja a Lásky.

Stanislav

 

 

 

 

 

 

1 komentár k “Sebaľútosť”

  1. Peter Bachňák

    Ďakujem Vám Stanislav za tieto Vaše Myšlienky. Zvláštnym Riadením Osudu sa ku nám dostali až teraz, keď sám ste už na “druhom Brehu”. Priniesli mi skrze Vaše Prežitia, ktoré sú v mnohom podobné tým mojim, Pomoc a Pochopenie. Verím, že sa tak splnilo i Vaše Prianie, a to vďaka Vycíteniu p. Viery, ktorá Váš Článok teraz uverejnila. Viem, že toto je pozemská Pošta, ale cez Cítenie nás ešte Pozemšťanov sa jej Obsah môže premeniť na nebeskú. Tak verím, že moja Vďaka poputuje týmto Spôsobom za Vami a naplní sa tak večný Boží Zákon Vyrovnania.

Pridať komentár

*