Čo nám v škole neprezradili o velikánoch?

Tono, 13 Sep 2012 - upravené 10 Dec, 2012

Pokračovanie…2.časť

Hm, dieťa pre mnohých z nás môže byť zvláštne čudo. Najmä, keď sa narodí. Jačí TO a my nevieme, kde TO stíšiť. V noci nás TO budí a my nevieme, kde TO vypnúť. Nemá TO ovládač, nemá TO manuál, našim slovám nerozumie. A čo je úplne najhoršie, každé je naprogramované ináč. Dieťa je prosto veľmi nevyspytateľný neidentifikovateľný objekt, teda TO.

Áno, je to tak, ak sa ho pokúšame pochopiť racionálne ako TO, ako objekt. Tento objekt sa totiž javí navonok dosť nezrozumiteľne pre našu racionálnu logiku. Nepoužíva logický jazyk na aký sme zvyknutí, keďže ešte nemá vyvinutý rozum. To však neznamená, že jeho reč nie je jasná a logická. Len my sme zabudli na reč, ktorou hovoria deti. Hoci kedysi sme sa aj my ňou márne pokúšali osloviť dospelých. Dopadli sme podobne, ako dieťa, s ktorým sa teraz už ako dospelí, pokúšame nadviazať dialóg.

Deti sa prihovárajú citovou rečou.

Len si tak spomenúť, ako sme sa prihovárali k mamke ešte v čase, keď sme boli v bezpečí jej lona. Akou rečou sme to hovorili po narodení? Keď sme sa cítili príjemne, ako sme to dávali najavo? Úsmev, džavot, výskot? A opačne, aké „slová“ sme volili, ak nám bolo nanič? Plač, hnev, krik? To boli krajnosti. A bolo aj niečo medzi týmito citovými pólmi? Áno, usilovali sme sa hovoriť očami, gestami, mimikou, melódiou zvukov…

O naše hlbšie posolstvá však nebol záujem. Dospelí ich nepochopili. Logicky sme ich prestali ponúkať. Až postupne aj my sme stratili kontakt s múdrosťou, ktorá nás vnútri oslovovala a stratili sme aj detskú reč.
Stávali sme sa dospelými, stále viac a viac závislými od vonkajšieho sveta, od vlastného rozumu, ktorý je zameraný na vonkajší zmyslový svet. Závislými od vonkajšieho sveta a nezávislými od vnútorného. A to sme nazvali sloboda.

Rozvíjali sme sa jednostranne – len rozumovo. Stali sme sa rozumovo samostatnejšími a povedzme, že schopní sa po materiálnej stránke postarať o seba a svoje potomstvo.
Dokonca sme sa stali samostatnými aj v uvažovaní a sme schopní si vytvárať vlastný názor na zmyslový svet, samostatne ho spoznávať a ovládať.

Nerozvinuli sme univerzálnu citovú reč.

No druhá stránka – citová – v nás zakrnela. Duchovný dialóg s dieťaťom už nie sme, vďaka vytesňovaniu citov z vedomia, schopní viesť. Nerozvinuli sme v sebe univerzálnu reč, pretože nám k tomu chýbal partner – rodič, ktorý by ju v nás rozvíjal ako potrebnú reč.

Rodič s nami ale nehovoril touto rečou preto, lebo ju zabudol a zabudol ju preto, že ju zabudli jeho rodičia a rodičia týchto rodičov preto, že ju zabudli zasa ich rodičia… V praxi to potom vyzerá asi takto – povedzme dieťa kričí. Ako dospelí vieme, že ho niečo trápi, to je jasné. Premýšľame len nad tým, že čo asi? Zvyčajne uvažujeme v možnostiach, že je buď hladné, smädné, pocikané, alebo pokakané. Ak sa napokon ukáže, že ani jedno z toho to nebolo, zvyčajne mykneme plecom, alebo rozhodíme rukami. Našu neschopnosť porozumieť mu prehliadneme, hodíme to na dieťa a nazveme to jeho rozmarom. A keďže ide len o rozmar, cítime sa oprávnení dieťa nejako dobehnúť, niečím učičíkať. Sladkosťou, spevom, alebo zameriame jeho pozornosť na niečo zaujímavé. A máme vyhrané!

Nejaký rok-dva-tri sa nám aj darí pestovať v ňom závislosť na „drogách“ typu čokoláda, koláčiky, cukríky, či „opičky“ a iné prostriedky na odvádzanie pozornosti od hlavného problému. A zaberá to celkom spoľahlivo.

Dieťa sa nám stáva súperom.

Keď sa zdá, že sme už celkom za vodou, príde rana. Dieťa objavilo neposlušnosť a vzdor. Spôsob, ako dať najavo, že už ho neohlúpneme náhradkami. Ono chce to a to a presne tu a teraz! Karta sa obrátila, už nemanipulujeme s dieťaťom my, ale ono s nami. Učí sa od nás. Odzrkadľuje správanie nás samých. Vracia nám to, čo dávame, ako zrkadlo. Náš vzdor svojim vzdorom, našu radosť svojou radosťou.

My však nechápeme a snažíme sa vzdor dieťaťa potláčať. Potláčať ako inak – našim vzdorom. Chceme mu ukázať, kto je tu pánom. Keby dieťa mohlo prehovoriť, istotne by nám vytklo: „Prečo potláčaš môj vzdor?“ My by sme mu zrejme odpovedali: „Lebo vzdor je škaredý!“ A ono by sa začudovalo: „Hm, keď je ale vzdor škaredý, tak prečo ním bojuješ proti mne, prečo sa ho nezbavíš ty?“

Zápor NE podporuje ego.

A že nemá pravdu? Nie sme vzdorovití? NEchytaj to! NElez tam! To ešte NEmôžeš! To NEsmieš! NErev! NEskáč! NEbež! NEhádž to na zem! NEpi to! Všimli ste si ten zápor NE.
A dieťa v období vzdoru zrkadlí naše NE svojim NE. Zatne sa ako somárik.

Problém ale podľa mňa nie je v samotnom NE. Zakazujeme isté veci predsa preto, aby si dieťa neublížilo, aby niečo cenné nezničilo. Samotný zápor, či zákaz by teda naozaj mohol byť namieste. Lenže zrejme nie je. Pochopíme to vtedy, keď si uvedomíme, akým predstavám sa vlastne bránime.

Vzdorujeme voči všetkým nežiaducim predstavám, ktoré sa vynárajú z pomyselného „temného vreca“, do ktorého sme ich počas života s pomocou rodičov a autorít nahádzali.
Áno, temného vreca. To sú naše temné predstavy, temné sny, ktoré sme tam vhodili. A aký máme k nim citový postoj? Strach. Hnus. Vina. Hnev. Ľútosť. Zloba. A ďalšie. Hodili sme ich do temného vreca vo viere, že sme sa ich zbavili. Nezbavili. Len sme ich odpratali spred očí, vytesnili z nášho vedomia do nevedomia.

Deti sa bez strachu pozerajú na to, čo my nechceme vidieť.

No nezbavili sme ich tým sily. Naopak. Čím viac sa ich snažíme držať v nevedomí, tým viac naberajú na sile. Deti ale vidia to, čo nechceme vidieť my. A ukazujú nám to úplne necenzúrované. Ukazujú nám našu nahotu. Strhajú z nás šaty i biblický figový list. A my? Za to strácame nervy a zúfalo sa chytáme všetkého, čím by sme zabránili možnosti vidieť seba samých v nahote.

Dieťa nechápe prečo. Ono seba miluje v nahote a rovnako v nahote miluje aj nás. Ono nepozná lož a hanbu. Vidí všetko v nevinnej čistote. Nechápe prečo delíme svet na veci biele a čierne. Prečo niečo dávame do temného vreca a iné do bieleho. Ono vidí všetko v jednote. A čuduje sa nášmu postoju, veď všetko, čo je Stvoriteľom stvorené, je hádam dobré, nie? Neexistuje predsa zlé, existuje len to, čo sa potrebujeme naučiť. Naučiť sa, čo kam patrí a čo je k čomu určené. Chce len naplniť to, na čo sa narodilo – poznávať ktoré ovocie je komu určené.

Dobré a zlé ovocie versus naša logika.

Ovocie, ktoré nie je určené človeku nie je zlé. Je dobré, ale nie pre človeka. Preto dieťa musí byť dosť zmätené z toho, keď sa zubami-nechtami snažíme zabrániť vlastnému poznaniu ktoré ovocie komu a kedy patrí. A nechápe tiež, že prečo ovocie, o ktorom sme zistili, že nie je pre nás dobré, chceme ukryť, zničiť, zahubiť. Nie je síce pre nás, ale pre niekoho predsa potrebné a dobré je.

Ak benzín pokazí auto, ktoré je na naftu, prečo odrazu vidíme svet čierno-bielo – dobrá nafta a zlý benzín? Nie je to predsa tak, že my sme naliali do dobrého auta dobrý benzín? Chyba bola iba v tom, že benzín do naftového motora ísť nemá? Lebo naftové auto bolo stvorené na naftu a nie na benzín. Ak nám toto nedochádza, zlo sme prisúdili benzínu, hodili sme ho do odpadu ako nepotrebný. A keby sme niekoho zbadali liať benzín do auta zrejme by sme s hrôzou k nemu priskočili a kanister mu vytrhli z ruky. Vec sme zhodnotili „krátkou“ logikou. Benzín mi poškodil auto = benzín je zlý = treba ho zakázať, treba ho zničiť.

Podobným spôsobom vyhodnocujeme stovky našich životných skúseností. A podľa toho svoje zážitky triedime. Podľa nášho vzoru vychovávame aj svoje deti – všetko v temnom vreci je podľa nás ZLÉ, je tam hriech, vina…ktoré je potrebné celý život potláčať za každú cenu! Je tam celá kopa rôznych vecí, o ktorých nevieme nič, iba to, že sú hrozne-hrozne zlé, strašné, odporné, nebezpečné… A presvedčíme dieťa, že aj ono má v sebe temnú časť, zakázanú temnú trinástu komnatu, v ktorej sú len samé hrôzostrašné veci. A že tá trinásta komnata s hrôzostrašnými vecami je v ňom.

Strach otvoriť dvere na zakázanej trinástej komnate.

A keď dieťa vyrastie, bude sa báť otvoriť „trinástu komnatu“, pretože nevie, čo to s ním urobí. Strach mu to nedovolí. No na druhej strane, nevie, čo tam je. Vie iba to, že to má byť niečo hrozné, zlé. A preto sa bude cítiť menejcenné, neisté. Lenže temné vrece sa bude stále dožadovať svetla. Bude ho budiť v spánku, budiť cez choroby, nešťastia, pády…aby ho prijalo ako súčasť dedičstva, aby ho vzalo na zodpovednosť, milovalo, spoznalo a múdro zhodnotilo čo z toho nechať a čo darovať tomu, pre koho čo bolo určené.

Deti prežívajú bezmocnosť.

Vieme si vôbec predstaviť tú obrovskú detskú bezmocnosť a strach, ktorý do nich zasejeme? Než to ale v nich vyrastie, dieťa nám vysiela signály, že to nie je dobré, čo robíme. My ale nepočujeme. Máme krátku logiku.

Ony samé majú vôľu s týmto „temným vrecom“ sa vysporiadať. Občas vzdorujú, trucujú, zlostia sa. No my namiesto načúvania ich nútime chodiť okolo problému ako okolo sekery zavesenej na rebríku v rozprávke o múdrom Maťkovi a bláznoch. My nariekame, že čo sa stane, ak tá sekera na niekoho padne, ale nedovolíme nikomu, aby tú sekeru odtiaľ vzal a odniesol tam, kde bude bezpečná. Maťko sa nepýtal, urobil to. Naše deti sú, žiaľ poslušnejšie nám, nie sebe. Otázne je dokedy.

Buďte maličkí ako deti…

Koľko veľkých osobností nám tisícročia necháva odkazy, ktoré nás smerujú k Dieťaťu. Kresťanské Božie kráľovstvo, kam môžu len maličkí… Buďte ako deti…čo rozprávka, to rovnaký odkaz. Ako je možné, že sme si to nevšimli a neprečítali ani u velikánov typu Einstein, Tesla, Ján Pavol II., či súdobý Stefen Jobs, alebo Michael Jackson.

Robíme pravý opak. V presvedčení, že robíme pre deti to najlepšie, naše deti postupne duševne usmrcujeme. Usmrcujeme ich život a meníme na živorenie. Nedôstojné živorenie. Detská fantázia plná dobra sa zmení na boj o prežitie. Smutné.

Podľa vlastného vzoru v nich vytesňujeme časť, ktorú sme zavrhli a hodili do temného vreca a inú časť podporujeme k neobmedzenému rastu. Vytvorili sme si predstavu „ideálneho človeka“, ktorou by sme boli radi my sami. A keďže sa nám to nepodarilo, nanucujeme ju svojim deťom.

Vzdor je ich poslednou zbraňou.

Ešte posledný pokus o to, zatriasť s nami, aby sme sa prebrali, urobia naše deti v puberte. Ešte vtedy naposledy zabojujú. Nielen za seba, ale aj za nás. No my to opäť pochopíme, ako útok.
Prejdú pubertou do dospelosti, preberú zodpovednosť za seba a poslednú ranu im uštedrí nami podporované zdeformované EGO. Ak sa tak nestane, môžu vďačiť len tomu, že mali rodičov, ktorým sa nepodarilo v nich zabiť čisté sny.

Zrádzame deti – zrádzame seba.

Pozrime sa na deti, ktorým sme rodičmi… Keď si odmyslíte to, čo sme ich naučili, objaví sa obraz čistého dieťaťa, ktoré nevie konať inak ako – milovať. Pozrime sa na to, kým sme v jeho fantázii? Bohom. A dôjde nám, že ich vlastne zrádzame, ich predstavu o nás búrame a namiesto obrazu boha ich činmi presviedčame o tom, že človek nie je obrazom Boha, ale len úbožiakom.

Úbožiakom, ktorý ich vlastní ako svoj majetok. Či nie? Bolo by krásne, keby to nebola pravda. Žiaľ je. Čo o tom napríklad prezrádzajú naše spontánne slová? Vari sa neprihovárame „Moje krásne bábätko, aké si mi utešené“? Moje? Keby išlo len o slovíčko, nech teda je. Ale dôsledky hovoria o inom. „Moje“ dieťa znamená, že je mojim vlastníctvom, s ktorým môžem podľa svojej svojvôle nakladať. Teda aj mrzačiť jeho dušu. Napríklad tým, že si ho pretvárame na obraz, ktorý sme vytvorili my.

No do obrazu však zväčša projektujeme seba samého – naše stratené detstvo. Prečo stratené? Lebo nám ho vzali naši rodičia. A prečo nám ho vzali? Lebo aj im ho vzali starí rodičia. A takto môžeme pokračovať až Adamovi.

Jediné dieťa, ktoré je naozaj naše, je DIEŤA v nás.

To dieťa v nás, sme však ponechali napospas našim rodičom. Lebo sme v detstve uverili, že „patrí“ im… A vo svojom poslednom pubertálnom zápase o vlastnú identitu sme prehrali. Kapitulovali. Vzdali sme sa rodičom a svoje DIEŤA nechali im. Či nie? Nevyhovárame sa vari v dospelosti za svoje neúspechy na svojich rodičov? Nanútili nás takto žiť, tak teda nech si nesú aj zodpovednosť…
Áno, do dospelosti sme možnože tak trochu mali právo na takúto výhovorku, no nemáme už ako dospelí. Máme právo i povinnosť sa o seba postarať. Teda aj o svoje vnútorné Dieťa.

Pozrime sa do zrkadla, koho tam vidíme? Úspešného človeka, veľaváženého občana, bohatého, silného…
No keď sa naozaj prizrieme do svojich očí, môžeme vidieť aj opak. Zlomeného človeka. Nedá sa naň ani len pozerať. Je ťažké sa pozerať na niekoho, koho nechceme vidieť, počuť. Prečo nenávidíme ten obraz seba v zrkadle? Žeby preto, lebo na nás kričí – Ty si ma opustil, zničil, zneuctil..?

Ten obraz sme si ale vytvorili sami…zväčša obraz podobný tomu, aký si o nás vytvorili rodičia. Čomu ale veríme, to je.
Za tým obrazom sa však skrýva niekto, kto je krásny, nádherný. Je to naozaj „moje“ dieťa, ktoré sme opustili. Je síce opustené nami, no nestratilo cit lásky, pretože ono nevie inak ako len milovať. Trpezlivo čakalo na chvíľu, než si to uvedomíme. Aby sme ho opäť prijali a oprášili jeho stále živé sny. Tie nestratilo.

Aj veľké osobnosti prežívajú straty svojho vnútorného dieťaťa. No energia, ktorú vložili do svojich snov, ich nenechala v štichu. Vnútorné dieťa síce stratili, no dokázali ho znovu aj nájsť.

Čím väčšie srdce, tým väčší sen.

To, čo milujeme vo svojich predstavách, to si priťahujeme aj do fyzického života. A platí to aj opačne. K čomu máme negatívne city, to nás akosi neustále postretá.
Neznášame politikov? Policajtov? Zlodejov? Boháčov? Učiteľov? Rodičov? Decká? Budeme od nich závisieť. Neustále nám budú pripomínať to, čo nechceme počuť: „Prečo nás nemáš rád?“

Kto skúsil snívať živý sen o tom, že je prezidentom, určite postrehol, že sa začal na ľudí pozerať inak. Odrazu z pozície prezidenta cíti vďačnosť každému človeku, ktorý zveľaďuje túto krajinu. Odrazu pocíti lásku k tejto krajine a k ľuďom. Odrazu miluje policajtov a cíti vďaku za to, že svoju prácu robia ako najlepšie vedia. Zbadá na ulici smetiara pri práci a láskavo sa naň pozerá.

Prečo je to tak? Kde sa to berie? Odkiaľ sa vôbec berie tá vďačnosť, keď vieme, že polícia má veľa rezerv, smetiari by mohli byť dôslednejší, politici by mohli viac myslieť na ľudí a podobne? Vaše srdce narástlo, už nemilujete len svoj dom, manželku a deti, svoje auto, dovolenky pri mori…milujete túto krajinu, vmestila sa do vášho srdca a vy cítite za ňu zodpovednosť. Záleží vám na nej a viete, že svoj sen o tejto krajine neuskutočníte výlučne len vy, fyzicky sám, sama. Tešíte sa z toho, že všetci sa usilujú žiť ako najlepšie vedia. A tým napĺňajú váš sen. Tým, že uskutočňujú svoje malé sny, napĺňajú ten váš – sen o šťastnej krajine, o šťastných jej obyvateľoch.

Velikáni netúžili po výnimočnosti, oni výnimoční boli.

Hm…ale vráťme sa k deťom. Deti nie sú žiadni trochári. Skúsite snívať napríklad aj o tom, že ste prezidentom Európskej únie? Deti s tým nemajú problém. Tak málo? Žeby prezident Zemegule? Galaxie? Vesmíru? Príliš trúfalé? Pre dieťa nie.
Áno, keby sme chceli celý vesmír zotročiť, bolo by to trúfalé. Ale celý vesmír milovať, to trúfalé nie je. Deti sa takto na život pozerajú celkom prirodzene. Keď sa narodili, vnímali nás rodičov ako prezidentov Vesmíru, ako bohov.

No, áno, poviete si, ale keď budú chcieť byť všetci prezidentmi Vesmíru, tak to skončí zle. Neskončí. Naopak, vo vesmíre je toľko miesta, že prezidentom môže byť každý. To len naša dospelácka obmedzenosť nám nahovára, že ak budú všetci prezidentmi, potom nebudeme ničím výnimoční. Výnimočné osobnosti, ktoré poznáme z učebníc, boli výnimočné práve tým, že po výnimočnosti netúžili, oni verili, že výnimoční sú!

Poznámka autora:

Je veľkým šťastím mať učiteľov s detskou dušou. O týchto veciach a mnohých ďalších tajomstvách mne osobne v škole žiadny pedagóg nič nepovedal. No pár učiteľov mi predsa len jasnou detskou rečou ukazovalo cestu. Boli to učitelia, ktorí milovali svoj vyučovací predmet. Na Pedagogickej fakulte bolo zas zopár učiteľov, ktorí milovali deti, školu i svoje povolanie. Tí ma viedli k deťom – mojim najväčším učiteľom!

Boli to moje pokrvné deti, deti v mojej experimentálnej triede projektu „Škola hrou“, deti, ktoré sa svojimi dielami a činmi zapísali do histórie – ako R.Steiner, Abdrushin, J.A. Komenský, Š.A. Amonašvili a desiatky ďalších. Ale celkom osobitne a bezprostredne cítim veľkú vďačnosť mne najbližšiemu dieťaťu, dieťaťu vo – MNE samom.

Príspevok je výsledkom môjho načúvania tomu, čo sa mi usilovali deti povedať svojou detskou rečou. Možnože som mnohé veci nie stopercentne pochopil. No v jednom som si istý, že v dnešných časoch je málo dospeláckych uší, ktoré by boli ochotné načúvať tomu, čo nám deti chcú povedať.

Anton Adamčík, pedagóg a publicista

Pridať komentár

*