Čo nám v škole neprezradili o velikánoch?

Tono, 1 Sep 2012 - upravené 10 Dec, 2012

Keď si tak v rýchlosti prebehneme úsek od chvíle, kedy sme po prvý raz ako prváčikovia zasadli do školských lavíc až po maturitu či štátnice, možno ani nedokážeme spočítať o koľkých významných osobnostiach literatúry, vedy, politiky, náboženstva, filozofie sme sa učili. Bolo ich toľko, že ich nedokážeme ani spočítať…

A čo nám dnes o nich zostalo v pamäti? Že Komenský bol, tuším, učiteľ národov, však? Einstein? Teória relativity, či niečo také. Knieža Rastislav? Žeby prvý slovenský, či slovanský panovník, alebo žeby to bol Mojmír? Platón – antický filozof? Rodshild? Hmmm, finančník?

Extrémny pragmatik si možno pomyslí: „Hm, a načo mi to je vedieť? V praxi je mi to úplne nanič!“ A musím mu dať za pravdu. Áno, je to nanič, no nie preto, že spomínané osobnosti neboli dosť významné, alebo žeby neboli pre ľudstvo veľkým prínosom. Ale preto, že nám učitelia o nich povedali len to nepodstatné. Pár faktov, poprípade aj veľa faktov, no žiaľ len zmyslovo vnímateľných faktov. Faktov na to, aby sme o nich mali prehľad a nikto nás nezaskočil, keď sa také meno niekde spomenie.

V školstve chýbajú osobnosti.

A to je skutočne nanič. Pretože to skutočne najdôležitejšie nám učitelia o nich nepovedali. Nepovedali, lebo sami nevedeli. Tiež boli žiakmi a učili ich učitelia, ktorí do podstaty veľkých osobností neprenikli. Neprenikli, lebo ich k tomu nikto nepriviedol a sami sa k tomu nedopracovali.

Významný slovenský priekopník v oblasti školskej psychológie a pedagogiky prof. Miron Zelina už pred 30-timi rokmi poukazoval na to, že školstvu chýbajú osobnosti. Osobnosť totiž to tajomstvo pozná, prinajmenšom ho aspoň tuší. Žije ním a využíva ho vo svoj prospech a v prospech všetkých. Školstvo na Slovensku má však osobností ako šafranu, preto málokto tajomstvo velikánov pozná.

Všetky významné osobnosti zostali po celý život snívajúcimi deťmi.

To je to tajomstvo! Svoje sny sa im darilo uchovávať, rozvíjať a uskutočňovať. Žili nimi každodenne. Sny boli ich domovom, v ktorom žili. A neboli to virtuálne sny, ako v prípade ľudí, ktorí si vytvárajú virtuálny svet preto, že ten reálny nedokážu zniesť.
Sny velikánov boli reálne, len v inej nie fyzickej realite. Ich sny neboli sebecké, ale ani skromné. Stokrát, tisíckrát presahovali rozmer seba. To, čo nám zanechali v podobe diel, je len odrobinka ich veľkých snov. Lepšie povedané jedného obrovského sna zmysluplne posplietaného z množstva menších snov.

Veľkosť osobnosti môžeme merať práve rozmermi sna, ktorý sníva a veľkosťou lásky k nemu. Nadšenie, zanietenosť, vášeň, vzrušenie, zadosťučinenie a vďaku prežívali pri svojom snívaní a v predstavách. Táto obrovská pozitívna energia ich hnala neustále vpred, aby svoj sen pretavili do fyzickej reality a podelili sa oň s ostatnými. Nehodili flintu do žita pri prvej prekážke. Čerpali z pozitívnej energie, ktorú investovali do svojich predstáv a snov. Investovali ju a vrátila sa im v stonásobnej sile. V takej, že stačila na to, aby prekonali aj „neprekonateľné“ prekážky.

EXISTOVALI vo fyzickom svete,no ŽILI vo svete svojho sna – tak ako žijú DETI.

Velikáni snívali v prítomnom čase, akoby ich sny už boli zhmotnené. Vo svojej fantázii si vytvorili svet, aký sa im páčil. V ňom žili a usilovali sa na jeho podobu pretvoriť aj tento svet fyzický.

Všimli ste si niečo? Takto snívajú a svoje sny vnímajú deti. Keď sa hrajú na piesku a v kýbliku miešajú „polievku“ z vody a piesku. A akože ju ochutnávajú a akože im chutí.

Je to naozaj akože? A celá táto imaginácia je len niečo, na čo sa ako dospelí blahosklonne pozeráme s myšlienkou, že veď to patrí k detstvu..? A len preto, že ich ľúbime, prehliadame to vo viere, že veď vyrastú? Ale inak je to len neužitočná zábavka sama pre seba?Ak by to tak bolo, potom by sa určite mláďatá, napríklad mladých šeliem, nehrali. A hrajú sa. A ešte ako intenzívne.

Hra s fantáziou a snívanie je mocný nástroj prežitia.

Všimnite si malé mača, levíča, tigríča. Hrá sa, hrá sa s fantáziou, s predstavami. A keď dospeje, stáva sa z neho chytrá šelma, schopná prežiť. Hra a predstavivosť im dala vážnu výbavu. Takú vážnu, že v dospelosti sú schopné prežiť. Mláďatá, ktoré sa prestali hrať, zahynuli skôr, než dospeli.

Velikáni hru a fantáziu nepodceňovali. Aj keď možno o nej príliš nehovorili, pretože by ich mnohí vysmiali. Jeden velikán o tom však hovoril a venoval tomu veľký kus svojho života. Aj keď ho vysmiali, dodnes ignorovali. Bol to Ján Amos Komenský. Svoju školu nazval „Škola hrou“.

Človeku a pozemským tvorom najprirodzenejšou je – hra s fantáziou.

Veľké osobnosti však vo svojej fantázii išli oveľa ďalej, než sme schopní si predstaviť a pripustiť. Podrobne o tom rozpráva gruzínsky priekopník humanistickej pedagogiky Š.A.Amonašvili vo svoje prekrásnej knihe Vitajte v škole, deti!

Amonašvili s deťmi v škole neoživoval len predmety, písmená, číslice a podobne. Amonašvili oživoval samotné deti, školu, svet. Každé ráno sa zvítal so žiačikmi jednotlivo. Podával im ruku a každého uviedol do triedy. Formalita? Nie, on totiž s deťmi hral hru. Hral hru na veľké osobnosti.

Fyzický svet vnímali ako javisko s hercami a rekvizitami.

Amonašvili sa k nim správal tak, ako by sa správal k Einsteinovi, Matke Tereze, Platónovi. Napokon, nikto nevie vopred, čo z nich vyrastie…či áno? V čase, keď Enstein dral školské lavice, sotva niekomu napadlo, že bude géniom, akého poznáme dnes my. A to platí aj na ostatných géniov.

V Amonašviliho škole deti boli vo svojej fantázii velikánmi už v školských laviciach. Prijali ako úplnú samozrejmosť, že sa narodili pre veľké veci, nie pre bezvýznamné. A ako velikáni sa aj správali. Boli zanietení, nadšení, poslušní tejto veľkej výzve života – žiť, tvoriť a konať ako velikán.

Veľké osobnosti a deti majú veľké sny a milujú veľké úlohy.

Deti nie sú žiadni trochári. Keď sa ich opýtate, či chcú ťažkú alebo ľahkú úlohu, odpovedia, že ťažkú. Prečo? Lebo priemernosť ich neláka, nechcú byť len malí, priemerní. Tušia, že sa narodili pre veľké veci, pre veľké úlohy. Každé dieťa túži byť významné, dôležité, každé chce byť veľkým prínosom, každé chce naplniť svoje veľké sny.

To, prečo dospelí uznávajú velikánov, nie je to isté, prečo ich uznávajú aj deti.

Ruku na srdce, dôvod prečo my dospelí by sme chceli byť velikánmi  a prečo ich obdivujeme je skôr v tom, že boli chytrí, múdri, slávni, mocní, poprípade aj bohatí. Našim snom je skôr niečo znamenať pred druhými, presvedčiť ich a aj seba, že niekto sme. Že nie sme úbohí, ako sa kdesi v hĺbke často cítime.

Deti ešte nemajú vyvinuté ego, chcú byť užitočné, chcú slúžiť ostatným. Chcú naplniť svoje poslanie na tomto svete tak, ako kvet, ktorý chce kvitnúť, lebo je kvetom. Deti chcú „človečiť“, pretože sú človekom.

Neberme deťom ich sny, môže ich to zabiť!

Kto by chcel zabiť svoje deti…jasné, že nechce nik. Nevedome to ale robíme. Lebo to robili na nás aj naši rodičia a na nich zas ich rodičia…atď. do nekonečna.

V deťoch naozaj usmrcujeme Dieťa. A deti to vnímajú, cítia, tušia. A bránia sa tomu ako len vedia. My však nechápeme. Ich signálom nerozumieme, ignorujeme ich a potláčame. Ich obranu považujeme za nejaký rozmar, niečo zlé, otravné, nepotrebné, čo je nutné vykoreniť.
Vnímame ich ako čisté nepopísané tabule, ktoré je potrebné naprogramovať na program, ktorý my považujeme za najlepší. Deti krešeme na obraz seba, poprípade na obraz, na ktorý sme sa po celý život usilovali seba pretvoriť.

Stvorili sme si človeka a zahrali sa na Boha.

Malé mača si nekladie otázku, čím budem, až budem dospelé? Prosto vyrastie na veľkú mačku. Človek sa však rozhoduje, čím bude. Nie je to čudné? Veď predsa človekom…
Dieťa tuší, čo je človek, len kým dospeje, celkom na to zabudne. Vo svojej mysli si pod našim vplyvom vytvorí tvora, ktorého nazve „človek“. Zahrá sa na Boha…tak ako väčšina z nás. Ten „človek“ vytvorený človekom je ale virtuálny, neskutočný, neživý. A predsa nás zabíja…našu dušu! A bráni tomu, aby do nášho vedomia vstúpilo naše duchovné JA.

Deti sú naše duchovné oči a uši. No keďže ich myseľ a reč ešte nie je rozvinutá dostatočne, nevedia nám povedať, čo tušia, čo počujú, čo nám chcú povedať. A to je zúfalá situácia. Akoby sa stretol hluchý s nemým. Jeden počuje, ale nemôže rozprávať, druhý môže rozprávať, ale nepočuje. Asi dosť náročný dialóg. Ak to vôbec dialógom nazvať, skôr asi monológom hluchého dospeláka.

Deti to ale nevzdávajú a usilujú sa hovoriť k nám rečou, akú ony ovládajú – rečou citov. Keby to vzdali, ľudstvo by úplne zdegenerovalo a zrejme aj vymrelo.
Našťastie, nevzdávajú to ani velikáni. Ukazujú nám dospelým, že živel Dieťaťa je silnejší, ako náš virtuálny, rozumový. Nielen silnejší, ale aj múdrejší. Velikáni sa nehrali na Boha a nemárnili svoj čas a energiu na to, aby si vytvárali svoje virtuálne Ja. Prijali za svoje to vlastné Ja Dieťaťa.
Vycítili, že ono Dieťa v nás, v každom človeku, je našim múdrym učiteľom. Paradoxne, my považujeme deti za neposlušné a sme to práve my, dospelí, ktorí bývame neposlušní deťom – vnútornému Dieťaťu.

Pokračovanie nabudúce…
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Poznámka autora:

Je veľkým šťastím mať učiteľov s detskou dušou. O týchto veciach a mnohých ďalších tajomstvách mne osobne v škole žiaden pedagóg priamo nič nepovedal. No, pár učiteľov ma predsa len istým spôsobom k ich odhaleniu navigovalo. Boli to učitelia, ktorí milovali svoj vyučovací predmet. Na Pedagogickej fakulte bolo zas zopár učiteľov, ktorí milovali deti, školu i svoje povolanie. Tí ma priviedli k deťom – mojim najväčším učiteľom!

A to boli jednak moje pokrvné deti, deti v mojej experimentálnej triede projektu „Škola hrou“, deti, ktoré sa svojimi dielami a činmi zapísali do histórie – ako R.Steiner, Abdrushin, J.A. Komenský, Š.A. Amonašvili a desiatky ďalších. Ale celkom osobitne a bezprostredne cítim veľkú vďačnosť mne najbližšiemu dieťaťu, dieťaťu vo – MNE samom.

Príspevok je výsledkom môjho načúvania tomu, čo sa mi usilovali deti povedať svojou detskou rečou. Možnože som mnohé veci nie stopercentne pochopil. No v jednom som si istý, že v dnešných časoch je málo dospeláckych uší, ktoré by boli ochotné načúvať tomu, čo nám deti chcú povedať.

Anton Adamčík, pedagóg a publicista

Pridať komentár

*