Domaša, Domaša…

va, 17. august 2014 – 18:15 -

 

„Domaša, Domaša, ty ši pýcha naša, najcepľejšia voda, aj ľudzi je habaďééj“.

Napadli mi slová známej piesne, keď som súhlasila s priateľovým návrhom, že v nedeľu pôjdeme na Domašu.

Ja neviem plávať, voda ma až tak neláka, obzvlášť ak nie je priezračne čistá ale veď si posedím na brehu pod slnečníkom, či pod stromom.  Pohľad na masu vody uprostred krásnych lesov je predsa príjemným relaxom.

Relax. To bolo to, po čom sme v tento víkendový deň mnohí túžili. Už kolóna áut idúcich tým istým smerom  napovedala o mnohom.

„No, tak bude veľa ľudí! .To predsa k tomu patrí! Vydržím, prispôsobím sa.“, utešovala som sa v duchu.

Miesto na parkovanie nebolo ideálne ale bolo, vybrali sme deky, slnečník a uložili sa na mieste tak uprostred verejnej pláže Domaša Dobrá.

Deky a ležadlá okolo pribúdali prekvapivo rýchlo. Predstava relaxovania započúvaním sa do šumenia vody a vetra sa strácala. Pocit súkromia mi dodávali už len sklá slnečných okuliarov, ktoré ma dobrotivo oddeľovali od reality prostredia, v ktorom som sa nachádzala.

V tom čase som sa už začala lúčiť s očakávaním, že tento výlet bude pre mňa oddychovým a povzbudzovala som sa nepanikáriť a vydržať. Naľavo sa usadil mladý pár s roztomilým niekoľkomesačným bábätkom. S úsmevom som sledovala kopkajúce dieťa. „ Hádam to tu nebude také zlé…“

Najbližšími susedmi , ktorí sa usadili na mieste,  hneď pri mojich nohách sa stala skupina ľudí – možno rodina – pretože bola zastúpená všetkými vekovými kategóriami.  Mohli to byť dedko s babkou, rodičia, mladý zamilovaný párik tínedžerov i deti vo veku 8 – 12 rokov.

„Ale tak toto snáď nie!“ , vybuchla som neveriac tentokrát nie vlastným očiam ale vlastnému nosu, keď som zacítila v bezprostrednej blízkosti cigaretový dym.

„Čoby nie!  Všetci chcú relax.“, došlo mi, keď mi zrak potvrdil, že čuch ma neklame. Dvaja členovia rodinky dostali chuť na cigaretu.

Prečo nie aj priamo pri deťoch, veď sú vonku. Potiahnuť, vyfúknuť dym a popol odklepnúť veďla deky. Nie na vlastnú deku, veď sme civilizovaní. To miesto vedľa deky je už „tam vonku“, je to mimo nás. A rovnako tam skončil aj ohorok, ktorý pani, pravdepodobne babka, dovtedy držala v prstoch.

Obzrela som sa okolo. Na viacerých miestach sa podobný obraz opakoval. Zaplavil ma pocit smútku a bezradnosti.  Ako tu pomôcť?

S momentálnym stavom zrejme nič nenarobím. Ale ako pomôcť budúcnosti stelesnenej v deťoch, ktoré sa hrali v mokrom piesku na kraji brehu?

Na tom istom piesku, na ktorý vyplavilo cigaretové škatuľky, kúsky igelitu a sem tam aj plastovú fľašu po predošlých relaxujúcich návštevníkoch.

Hrajúce sa deti nevnímali, že by niečo nebolo v poriadku. Veď sú to krabičky od takých cigariet ako fajčí mama s ockom, veď to sú iba vrchnáky z fliaš a sú tu preto, lebo sme „vonku“.

Keď sme doma v upratanej obývačke, dávame ich do koša. A potom ich vynesieme „vonku“. A tu predsa „vonku“ sme. To mi došlo, keď som sledovala malú Violku ako odhadzuje papierik od cukríka trošku ďalej, až  pod strom. Mamka, aj keď to videla, nijako nereagovala.

Ako pomôcť malebnému miestu v srdci Šariša? Ako Ti pomôcť Domaša milovaná ? Spievame , že si naša pýcha.

Ale zaslúžime si Ťa?  A  môžeme byť hrdí aj na seba?

 

 

 

 

Transformácia

va, 15. august 2014 – 8:46 -

V jeden júlový deň som si v pošte našla  správu, ktorej obsah začínal týmito slovami:

„Prichádza jedna z najväčších transformácií celého ľudstva a celej planéty Zem!!!

Ďalej sa písalo o tom, že sa blíži citujem: „megaveľká transformácia, ktorá prebehne  o polnoci zo 6. na 7.júl.

Energie sa stále zvyšujú, čo mnoho ľudí pociťuje na svojom fyzickom i psychickom tele, teda na zdravotnom stave.V noci zo šiesteho na siedmy júl sa materiálna štruktúra začne vo väčšej miere meniť. Ľudia  budú z materiálneho sveta viac vťahovaní do duchovných a prírodných stavov bytia a materiálne veci budú od onej polnoci ťažšie znesiteľné….

Pre ľudí pravého duchovného štýlu života začína raj na zemi a pre iných peklo lebo materiálno sa im začína rúcať pred očami…”

Celkom v závere bola výzva šíriť a preposielať tento text.

Dívala som sa na túto výzvu so zmiešanými pocitmi a so stiahnutou časťou tela nazývanou solár  plexus. Nestalo sa to prvýkrát, často takto reagujem ak nejde o dovolenie, či odporúčanie ale priam o výzvu, či žiadosť o šírenie informácií.A tak som poslúchnuc vlastný solár a uvedomujúc si vlastnú slobodnú vôľu i zodpovednosť text nepreposlala..

Prečo som mala pri texte zmiešané pocity? S väčšinou informácií, ktoré som čítala sa predsa  nedá nesúhlasiť. Nevedela som sa však akosi preniesť cez  konkrétne časové označenie….a  potom vraj začína pre jedných raj, pre iných peklo….ale ktorí sme my? Ktorá som ja?

Moje rozhodnutie nepreposlať  správu mi prinieslo mier v duši. Bolo v súlade s mojím presvedčením nakladať s informáciami, ktoré ku mne prichádzajú  podľa vlastného vedomia a svedomia.

Vyšla som do záhrady.

Bol prekrásny deň. Nádherná nebesky  modrá farba oblohy, žiariace slnko, lístky tancujúce vo vetríku a bzučiaci hmyz akoby oslavovali.Moje vnútro jasalo s nimi

Žeby bol predsa len dnes nejaký sviatok?  Nejaký významný deň?

Dobre teda, prijmem túto hru. Pre mňa nech je výnimočný!

Obed sa mi vydaril dokonale. Všetko bolo ochutené tak akurát a všetci okolo stola sme boli veľmi spokojní.Neskôr sme sa vybrali do prírody, po trase na Hanigovský hrad.

Slávnosť teda vrcholila.

Stúpanie do kopca si vyžadovalo hlboké dýchanie, ktoré prinášalo  ešte hlbšie prečistenie hlavy. Všímala  som si ako sa pri tejto námahe nedá myslieť, a že obvykle dobiedzajúce myšlienky v tejto nadmorskej výške asi už „nelietajú“.

Pod nohami mäkký koberec, nádherná vôňa namiešaná z bylín, zeme a stromov. Jedna lúčka striedala druhú, jeden výhľad striedal iný a nedalo sa medzi nimi vybrať ten najkrajší. Každý bol jedinečný. V duchu som ďakovala Zemi a sľubovala, že urobím čo bude v mojich silách, aby som svedčila. O tom, aká je živá a mocná. A že výzvy, že  my ľudia  máme zmeniť životný štýl a postoje kvôli záchrane Zeme  nie sú dostatočne výstižné. To nie ona nás potrebuje – to  my potrebujeme ju. Potrebujeme ju vedome vnímať.

Večer som si líhala s pokojom na duši a do akej miery o polnoci prebehla transformácia tam vonku, to neviem. Spala som.

Neskôr som si uvedomila, že informácie aké mi prišli prostredníctvom spomínaného mailu môžu byť nám ľuďom v niečom aj nápomocné.

Možno je dobré sústrediť sa na nejaký zúžený priestor v čase  a prijať ho za ten rozhodujúci.  Za ten okamih, kedy už jednoducho  prišiel čas. Byť pripravený a byť nový. Nepochybovať donekonečna  o tom, či veci, ktoré robíme sú správne.  Samo rozhodnutie robiť ich správne je zárukou, že pre danú chvíľu také budú.

Prichádzajúce  upozornenia na blížiace sa  prelomové časové úseky, či konkrétne dátumy môžu byť akýmsi tréningom – cvičením. Až do doby, pokiaľ vo svojom srdci nepochopíme, že pre transformáciu,  či „megatransformáciu“ v nás samotných je najdôležitejším každý jeden pominuteľný  a zároveň večný okamih  prítomnosti.

Výlet k Ladislavovej vyvieračke

Igor, 7. august 2014 – 11:34 -

Dňa 31.mája sme podnikli spoločný výlet členov združenia do prírody. Tentokrát sme zašli k Ladislavovej vyvieračke, kde nás oslovila myšlienka skeletu kostolíka postaveného v prekrásnej prírode. Jeho steny sú otvorené, teda tvorí ich sama príroda. Čítali sme, posedávali na lúke, zbierali jahody, bázu a spievali si piesne. Strávili sme pohodový deň v rozjímaní.