Sociálny kontakt

va, 8. júl 2014 – 12:52 -

Človek je vraj tvor spoločenský. Potrebuje spoločnosť, najlepšie spoločnosť rovnorodú. Ľudí blízkych mentalitou, spôsobom myslenia.Asi to bude pravda.

Už dlhšiu  dobu nemám zamestnanie a trávim veľa času sama. Niekedy to na mňa smutne dolieha. Aj dnes by som sa bola tak rada s niekym porozprávala…

No nik nezavolal. Nechcem volať prvá. Všetci moji známi  majú oveľa menej voľného času a  a tak ich nechcem rušiť bez vážneho dôvodu. Vybrala som sa teda do mesta. Medzi ľudí.

Tu vidím oproti známu tvár.

“ Ahoj,  dlho sme sa nevideli, čo máš nové?“„ Vieš čo? Poďme si niekam sadnúť  a dáme si kávu. „„Bude viac času na rozhovor.“

Veď toto som predsa chcela! Prečo sa teraz ani veľmi neteším?

Rozprávame sa. Viac hovorí ona. Ale aj ja mám svoj priestor.

Nuž, mám sa dobre, aj keď….ale ináč dobre. Hlavne že sme zdraví. Áno, aj synovia sa majú dobre, darí sa im. Nie, zatiaľ sa neženia. Majú čas, dnes je iná doba.

Nie, našu spoločnú kamarátku som dlhšie nevidela. Tiež nemá čas. To vieš, teraz je už práca v záhrade…a doma sa vždy niečo nájde, veď to poznáme….„Tak teda naozaj som rada, že sme sa stretli a musíme sa stretávať častejšie. Aj keď tento mesiac už veľmi nie…no, zavoláme si. Ozveme sa. Maj sa pekne.“

Zakývame si a moja znovunadobudnutá samota mi je náhle úľavou.

Bolo to náročné. Naozaj sme si toho porozprávali veľa.

V skutočnosti  sme si vlastne nepovedali nič. Nič čo by potešilo, nič čo by pomohlo a posilnilo.

Zostala mi  len zmes pocitov sklamania z nesplneného očakávania a premárneného času. Alebo nevyužitého času?

Kráčajúc ďalej,  zašla som do obchodu. Spoza regálu sa zrazu vynára detský kočiarik a ktosi sa mi z neho nadšene prihovára: „Teta! Teta!“

Okatá princezná má približne rôčik a pol a ukazujúc na mňa prštekom vyjadruje to, čo vidí: “Teta, teta.”

„Áno!“ odpovedám jej  zaplavená nehou. “ Áno som teta. „

„Mama!“, ukazuje teraz vedľa kočiarika.

„Áno, to je mama.“

„Teta! Teta!Mama!“ Opakuje dookola uveličená, že tento nádherný svet, ktorý ona objavuje a snaží sa mu porozumieť ju  začína chápať. Teraz máme spoločnú reč, vidíme to rovnako.

„Teta, teta!“

„Áno!“

Súhlas a úsmev. Spoločná, preveľká radosť zo života.

„Teta, teta,teta“ opakuje rozkošným hláskom  tento človiečik, zatiaľ čo kolieska pod ním ho už unášajú zvestovať túto pravdu  ďalším, ktorých stretáva.

Mne zostal na tvári nemiznúci úsmev a v duši radosť.

Radostný pocit zo stretnutia s druhým človekom.  S nádhernou dušičkou v teraz ešte maličkom tele, s ktorou  som si porozumela dokonale.

Všetko potrebné a dôležité bolo povedané, spoločne prežívaná radosť nás na chvíľu spojila a ja som mala dnes predsa len možnosť prežiť plnohodnotný spoločenský kontakt.

Čistý, jasný, krásny. Nebolo treba veľa slov.

Pravda je jednoduchá.