Odkaz z prírody

va, 21. apríl 2014 – 17:18 -

Zelená vraj lieči. Je to farba liečiteľov a  srdcovej čakry.
Spočítal  niekto, koľko odtieňov má zelená?

Už ako dieťa som mala rada toto jarné obdobie.
Zbierala som fialky na pozemku bývalého židovského cintorína. Chúlili sa v tieni poprevracaných zabudnutých náhrobkov z prírodného kameňa a tráva okolo nich bola nezabudnuteľne sýtozelená.

Aj kvôli tejto melancholickej spomienke  som sa dnes vybrala do prírody. Naprieč cez veľký kopec, okolo súvislého porastu kríkov, až k lesu.
Rastliny a lúčne kvety ma opreteky vítali a pozdravovali.
Pod nohami púpavy, žihľava, hluchavka,  myší chvostík, skorocel a mnohé iné, ktorých mená ani nepoznám, no dávajú tušiť, že sú  pripravené liečiť a posilňovať. Telo i dušu.
A okolo zelený svet. Slniečko sa občas schovalo za mráčik a táto hra svetiel ponúkala prehliadky všetkých možných odtieňov zelenej. Privrela som oči a zakrútila sa okolo vlastnej osi. Pohyb kolotoča  pozlieval všetky odtiene do jedného a vznikla tá najzelenšia zelená. Keby som vedela maľovať, kúpila by som si farby a miešala a miešala, aby som mohla zachytiť neopakovateľnosť odtieňa, ktorý sa dal vnímať všetkými zmyslami.
Zaostrila som na steblo trávy pri nohách a cítila som,  že som vyliečená.
Zo všetkých chorôb civilizácie, zo všetkých blúznení o nepochopení, osamelosti a oddelenosti.

Prišlo mi na um,  že som dnes, vo veľkonočný pondelok,  vlastne prišla navštíviť svojich blízkych.  A našla som  takýto bohato prestretý stôl…, už  viem, čo je hojnosť.  Počula som spievať vtáky…, už viem, čo je radosť. Precítila som zem pod nohami…,už viem, čo je láska.
Vnímala som, že aj Zemi je príjemný každý môj krok, ako keď vás niekto blízky pohladí alebo poškrabká na chrbte. Odmenou za toto “škrabkanie” mi bolo príjemné teplo, prúdiace mojím telom.
Ako je dobre vedieť maľovať! Maliar zachytí nejaký okamih a potom sa oň môže deliť s tými, ktorí si vystavený obraz pozrú. Hoci aj po desaťročiach, či stáročiach.
Môže sprostredkovať odkaz tohto okamihu.

Ja maľovať neviem. Ale rada by som sprostredkovala odkaz, ktorý som priniesla z dnešnej prechádzky v prírode.

Že na nás  čaká. Ako matka, ktorá dúfa , že “deti z mesta” ju prídu navštíviť. A ona im s láskou ponúkne to najlepšie,  čo má. Aby sa rozpamätali na svoj pôvod, aby si oddýchli, aby sa posilnili. Ale hlavne,  aby zdieľali spolu s ňou prítomný okamih.

Ja som, pretože my sme

Eva Mat., 12. apríl 2014 – 21:27 -

Antropológ­ navrhol deťom z jedného afrického­ kmeňa…hru.
Položil kôš plný ovocia pod strom a povedal deťom, že kto dobehne ako
prvý, vyhráva všetko ovocie.
Keď im to povedal,­ všetci sa pochytali­ za ruky a spolu bežali ku
stromu, kde si pochutnali­ na sladkom ovocí.
Keď sa ich spýtal, prečo utekali takto, keď mohli všetko ovocie získať
pre seba, odpovedali­: “UBUNTU ako môže byť niekto z nás šťastný,­ keď
ostatní sú smutní?”­
Na slovo UBUNTU neexistuje­ preklad a znamená niečo ako “ja­ som,
pretože my sme”.