Stretnutie na Litmanovej od 8. -11. augusta 2013

Igor, 26. september 2013 – 15:24 -

Aj tohto roku sme nadviazali na tradíciu a počas prázdninového obdobia sme sa stretli na niekoľkodňovom pobyte na Litmanovej. Našim cieľom bolo pobudnúť spoločne v krásnom a čistom prostredí slovenskej prírody, vymeniť si skúsenosti, pomôcť si navzájom na ceste, príkladom aj dobrou radou. Stretnutie, na ktorom sa zúčastnilo okolo 30 ľudí sa nieslo v duchu praktickej osvety z oblasti zdravej výživy, slovanských tradícií a pozitívneho myslenia. Každý deň sme začínali rannou rozcvičkou a spevmi na ľudovú nôtu. Potom sme spolu chystali zeleninové, ovocné sťavy a orieškovo medové nápoje, ktoré sme konzumovali namiesto raňajok. V priebehu dňa sme absolvovali prechádzky v čarovnej prírode, spoločné stíšenia na hore Zvir a po večeroch sme posedeli v kruhu pri družných rozhovoroch. Pokračovať »

Po novom

va, 23. september 2013 – 17:14 -

Rezko kráčala po chodníku a vnímala sviežosť druhého jesenného dňa. Uvedomenie a rozhodnutie z rána jej vlialo nové sily. Neurčité a hmlisté predstavy nadobúdali  podobu konkrétnejších plánov.

Opustí  zúfalú a bezvýchodiskovú realitu vlastnej finančnej situácie. Musí sa to dať. Vypočula predsa množstvo prednášok, prečítala o tom desiatky kníh, desiatky výpovedí ľudí, ktorí  to už zažili. Stačí si želať, stačí chcieť v jednote duše a rozumu, potom sa vraj treba  pohnúť, urobiť nejaký konkrétny krok tým smerom a ono sa to uskutoční.

Tak sa teda pohne a bude veriť, že ten opisovaný zázrak sa stane. Rozhodla sa uveriť v reálnosť toho, že sa dokáže aj za súčasných spoločenských podmienok sama uživiť.

Dobrú náladu a nadchnutosť však narušil muž stojaci na chodníku a držiaci v ruke časopisy. Znervóznela. V meste už takmer niet miesta, kde by niekto neotŕčal dlaň a nepýtal.

Ale veď  otázku, aký zaujímať v tejto dobe postoj  k žobrajúcim ľuďom, už má zodpovedanú.

Želala si, aby si ju nevšímal, ale nestalo sa. Navyše sa zdalo, akoby si bol vybral práve ju.Tvárila sa, že jeho prosebné „kúpte a prispejte mi na stravu a nocľah“ nepočuje  a zo všetkých síl sa snažila ani len naňho nepozrieť. Zaregistrovala však názov časopisu. Cesta.

Bezdomovca-distribútora už minula ale neuľavilo sa jej. Nohy zrazu oťaželi.

Práve odmietla človeka, ktorý pre zlepšenie svojej situácie robí čo môže.

Ona, ktorá sa  práve rozhodla uveriť,  že ľudia okolo nej budú mať záujem o to, čo bude ona ponúkať.  Ona, ktorá vie, že spoločnosť sa pohne dopredu až keď ľudia pochopia, že treba podporiť suseda a nie obrovské obchodné reťazce.

Vrátila sa . „Prepáčte, aký je to časopis? Viete chcela som Vás obísť. Možno to na prvý pohľad nie je vidieť ale som už tretí rok bez práce.“ Pri posledných slovách sa jej zlomil hlas.

„A ja už patnásť. Keď máme takú vládu….na západe majú prácu a tu na východe nič.“

„Nie veru, musíme sa sami vzchopiť.“

Vylovila z peňaženky posledné centy, aby poskladala potrebné euro  a v duchu zaželala mužovi a aj sebe všetko dobré.

Odchádzala s hrejivým pocitom, že zvíťazila nad vlastným „málom“.

Tým, že  ho venovala mužovi, ktorý jej ponúkal „Cestu“.

Vďačnosť

va, 13. september 2013 – 10:08 -

Táák a hotovo!

Na stole pod dekou spokojne odpočívajú fľaštičky čerstvo naplnené voňavou spomienkou na detstvo. Slivkovým lekvárom.

Pociťujem uspokojenie z vykonanej práce, ale silnejší je pocit vďaky za pochopenie a poznanie, ktoré ma naplnilo.

Spomínam si, aké zmiešané pocity som mala pred pár dňami pri pohľade na dva stromy sliviek obsypané dozretými plodmi. Čo s nimi? Oberať, umývať, odkôstkovať, chystať fľaše a potom miešať a miešať…….a kedy vlastne? V noci?

Potrebujem vôbec ten lekvár? Veď sa dá kúpiť….a koniec koncov je to sladké, možno by som mala jesť menej sladkého…a mám už tohtoročné džemy z iného ovocia…

Avšak myšlienka, že tento nezištný dar, túto hodnotu darovanú mi bez môjho pričinenia neprijmem, zabolela.

Začala som slivky trhať. Pri opakovanom „ďakujem“ malé okrúhle plody akoby ožili a začali hriať v dlaniach. Medzi poohýbanými  konármi voňajúcimi prichádzajúcou jeseňou ma zaplavil pocit bezpečia, pocit domova, pocit, že sem predsa patrím. Do tohto reťazca spolupráce s bytostným svetom. Toto je úloha človeka. Vďačne odoberať poživeň, ktorou nás matka Zem ešte stále nezištne obdarúva. Odrazu som v tom uvidela pararelu s tvorbou materského mlieka. Ak  nie je odsávané, odoberané, prestáva sa tvoriť.

Zem je matka a chce nás živiť. Avšak my sme sa rozhodli pre umelú stravu z obchodov. To, čo dáva zem zbierajú stroje a ľudia  mechanicky, účelovo,  vedomie človeka je pri tom zamerané na materiálny efekt. A citový kontakt s Matkou sme stratili. Prinieslo to  fyzické i psychické následky. Deti na umelej strave. Nekojené deti.

V Amerike sa včera začali predávať umelé vajíčka. Médiá nám priniesli túto správu s prísľubom, že zakrátko by mohli byť v predaji aj v iných krajinách. Vraj takto „nebudú zvieratá trpieť“.

Manipulácia útočiaca na city milovníkov zvierat. Zniesť vajce je pre sliepku prirodzené. Človek len potrebuje rozpoznať  svoje skutočné potreby od naučenej a spoločnosťou vnucovanej  nadspotreby.

Človek len potrebuje v prírode stáť na tom svojom mieste.

Plný vďaky za Zem i jej dary.

 

 

Až vyrostu, chci být jako máma …

Redakcia, 3. september 2013 – 20:02 -

Dcera nakreslila obrázek o zaměstnání své maminky.

(dopis, který učitelce poslala matka na druhý den)

Milá paní učitelko Jonesová,

Chci Vám objasnit …… celý príbeh tu

Pohár mlieka

Redakcia, 1. september 2013 – 17:33 -

Srdečne Vás pozdravujem,

nech naše čisté myšlienky, slová a skutky podporujú všetko krásne …

Jolana

Pohár mlieka :)