Sebaľútosť

va, 20. september 2012 – 15:06 -

Tento článok vznikol 17.júla. Dnes už jeho autor nie je medzi nami. Poslal mi ho vtedy, bol zvedavý na môj názor.

Dnes si dovoľujem tento článok zverejniť s vedomím, že by si to tak želal  a s vďakou za odovzdanie múdrosti získanej prežitím.

Viera L.

 

S E B A Ĺ Ú T O S Ť

Mali ste niekedy pocit samoľútosti pri stretnutiach a rozhovoroch s partnerom, rodinnými príslušníkmi, známymi a priateľmi? Ja áno. Poznanie a uvedomenie si chýb, ktoré konáme ( vlastne konali sme, pretože už chceme byť lepší ),  nás na jednej strane posilňuje v našom odhodlaní konať už len dobro, no na druhej strane nám dennodenne predkladá spätný pohľad na našu minulosť.

Mne sa to tak deje. Pri týchto rozhovoroch mi je často minulé konanie pripomenuté. Považujem to za správne,  pretože mi to môže pomôcť byť stále bdelý a nepodľahnúť sebauspokojeniu, že to, čo bolo, sa ma už netýka a mám to  definitívne  za sebou. No samotné pripomenutie bolí. Bodaj by nebolelo, keď sa  v tej chvíli vynoria spomienky a človek opäť vidí vlastné chyby, zlyhania. Znovu má pred očami to zrkadlo, v ktorom sa môže vidieť  pokrivený, zdeformovaný, rozmazaný a roztrasený.

Vo chvíli, keď mám svoju minulosť predloženú “ako na tácni” , by som najradšej utiekol a schoval sa. Ak je na tácni aj veta, že sa mi “už nedá veriť”,  vtedy mám pocit, že akékoľvek moje dobré snahy prichádzajú neskoro, sú a budú márne a vynára sa sebaľútosť.

Sebaľútosť je  najjednoduchším riešením ega. Svojou lákavou myšlienkou nám navodí stav, doslova nám našepkáva,  že to nie MY, ( veď my sme predsa pochopili a už nikdy nezhrešíme ),  že za všetko môže a aj vtedy mohol niekto iný. Je to veľké pokušenie lákajúce podľahnúť .

“Ten, kto sa poníži,bude povýšený. ” Tieto slová napovedajú, že pokora je to najhlavnejšie pri prijímaní dôsledkov našich skutkov. Zodpovednosti sa predsa nie je možné vyhnúť. Nuž prijímajme čo sa nám deje. Nie je to žiadna krivda, ako sa to snaží vysvetliť naše ego. Je to len zber, je to žatva.

Recept na to, ako odolať sebaľútosti, nepoznám. No môžem napísať, že je potrebné zaťať zuby. Nie so zlosťou, ale s hlbokou pokorou a uvedomením, že sa nám nedeje nič iné, len to, čo je pre nás v tej chvíli to najpodstatnejšie. Ak sme ozaj oľutovali, ak sme si ozaj úprimne dali predsavzatia byť lepší, ak sme sa s plným vedomím a ozaj zo srdca rozhodli poučiť  a neopakovať minulosť, tak potom verme, že po prežití toho čo nazývame bolesť príde Pokoj a Láska.

Nestarajme sa kedy to bude, veď na čase predsa nezáleží. Stačí nám len viera, že raz príde. Príde vtedy, keď ju budeme vedieť nielen prijímať, ale aj rozdávať. Veď načo je človeku niečo, s čím nevie zaobchádzať?

Učiť môže len ten, kto sám má múdrosť. Lásku môže rozdávať len ten, kto ju má hlboko ukotvenú v srdci. Svetlo môže šíriť len ten, kto sám svetlo prijíma. Nič iné, ako vypustiť sebaľútosť mi neostáva.
Inak nebude ani Pokoja a Lásky.

Stanislav

 

 

 

 

 

 

Čo nám v škole neprezradili o velikánoch?

Tono, 13. september 2012 – 20:42 -

Pokračovanie…2.časť

Hm, dieťa pre mnohých z nás môže byť zvláštne čudo. Najmä, keď sa narodí. Jačí TO a my nevieme, kde TO stíšiť. V noci nás TO budí a my nevieme, kde TO vypnúť. Nemá TO ovládač, nemá TO manuál, našim slovám nerozumie. A čo je úplne najhoršie, každé je naprogramované ináč. Dieťa je prosto veľmi nevyspytateľný neidentifikovateľný objekt, teda TO.

Áno, je to tak, ak sa ho pokúšame pochopiť racionálne ako TO, ako objekt. Tento objekt sa totiž javí navonok dosť nezrozumiteľne pre našu racionálnu logiku. Nepoužíva logický jazyk na aký sme zvyknutí, keďže ešte nemá vyvinutý rozum. To však neznamená, že jeho reč nie je jasná a logická. Len my sme zabudli na reč, ktorou hovoria deti. Hoci kedysi sme sa aj my ňou márne pokúšali osloviť dospelých. Dopadli sme podobne, ako dieťa, s ktorým sa teraz už ako dospelí, pokúšame nadviazať dialóg.

Deti sa prihovárajú citovou rečou.

Len si tak spomenúť, ako sme sa prihovárali k mamke ešte v čase, keď sme boli v bezpečí jej lona. Akou rečou sme to hovorili po narodení? Keď sme sa cítili príjemne, ako sme to dávali najavo? Úsmev, džavot, výskot? A opačne, aké „slová“ sme volili, ak nám bolo nanič? Plač, hnev, krik? To boli krajnosti. A bolo aj niečo medzi týmito citovými pólmi? Áno, usilovali sme sa hovoriť očami, gestami, mimikou, melódiou zvukov…

O naše hlbšie posolstvá však nebol záujem. Dospelí ich nepochopili. Logicky sme ich prestali ponúkať. Až postupne aj my sme stratili kontakt s múdrosťou, ktorá nás vnútri oslovovala a stratili sme aj detskú reč.
Stávali sme sa dospelými, stále viac a viac závislými od vonkajšieho sveta, od vlastného rozumu, ktorý je zameraný na vonkajší zmyslový svet. Závislými od vonkajšieho sveta a nezávislými od vnútorného. A to sme nazvali sloboda. Pokračovať »

Čo nám v škole neprezradili o velikánoch?

Tono, 1. september 2012 – 22:00 -

Keď si tak v rýchlosti prebehneme úsek od chvíle, kedy sme po prvý raz ako prváčikovia zasadli do školských lavíc až po maturitu či štátnice, možno ani nedokážeme spočítať o koľkých významných osobnostiach literatúry, vedy, politiky, náboženstva, filozofie sme sa učili. Bolo ich toľko, že ich nedokážeme ani spočítať…

A čo nám dnes o nich zostalo v pamäti? Že Komenský bol, tuším, učiteľ národov, však? Einstein? Teória relativity, či niečo také. Knieža Rastislav? Žeby prvý slovenský, či slovanský panovník, alebo žeby to bol Mojmír? Platón – antický filozof? Rodshild? Hmmm, finančník?

Extrémny pragmatik si možno pomyslí: „Hm, a načo mi to je vedieť? V praxi je mi to úplne nanič!“ A musím mu dať za pravdu. Áno, je to nanič, no nie preto, že spomínané osobnosti neboli dosť významné, alebo žeby neboli pre ľudstvo veľkým prínosom. Ale preto, že nám učitelia o nich povedali len to nepodstatné. Pár faktov, poprípade aj veľa faktov, no žiaľ len zmyslovo vnímateľných faktov. Faktov na to, aby sme o nich mali prehľad a nikto nás nezaskočil, keď sa také meno niekde spomenie.

V školstve chýbajú osobnosti.

A to je skutočne nanič. Pretože to skutočne najdôležitejšie nám učitelia o nich nepovedali. Nepovedali, lebo sami nevedeli. Tiež boli žiakmi a učili ich učitelia, ktorí do podstaty veľkých osobností neprenikli. Neprenikli, lebo ich k tomu nikto nepriviedol a sami sa k tomu nedopracovali.

Významný slovenský priekopník v oblasti školskej psychológie a pedagogiky prof. Miron Zelina už pred 30-timi rokmi poukazoval na to, že školstvu chýbajú osobnosti. Osobnosť totiž to tajomstvo pozná, prinajmenšom ho aspoň tuší. Žije ním a využíva ho vo svoj prospech a v prospech všetkých. Školstvo na Slovensku má však osobností ako šafranu, preto málokto tajomstvo velikánov pozná. Pokračovať »