Malá úvaha

Marika, 8. november 2016 – 11:06 -

Nedávno mi padol zrak na knihu J.M.Simmela “Láska je len slovo” a vo mne sa vynorili otázky.
Nakoniec z toho bola taká malá úvaha, o ktorú by som sa rada podelila:

Láska je len slovo…

Koľko sklamania a beznádeje vanie z týchto slov.
A čo je slovo ?
Prázdna forma bez života, obal bez obsahu, suchý list ?
SLOVO…
Len na nás záleží, či jedom je, či liekom. Či zbraňou je, či kvapkou živej vody.
Len na nás záleží.
Láska je dobro, radosť a život. Láska je Slovo.

A Slovo je Láska.

“Z celého srdca ďakujem”

Erik, 20. február 2016 – 15:06 -

Nečakane ale predsa, stalo sa mi minulý týždeň pri obchodíku v dedinke pri Zvolene,keď sme sa pri ňom zastavili niečo dokúpiť vracajúc sa z obeda.

Stojíme s autom pri obchodíku čakajúc na kolegu. Na druhej strane frekventovanej cesty stála postaršia pani, evidentne rómka trochu zanedbane oblečená. Vravím vodičovi len tak, vecne : „ T…., pozri tá teta vyzerá ako eskimáčka“, no bolo trochu chladne; „opálená“ tvár, kapucňa s kožušinkou na hlave, lyžiarske rukavice, niečo ako snehule na nohách.

„No áno, vídavame ju tu pomerne často, pýtala  od nás nejaké peniaze“…

Z tónu jeho reči som usúdil, že asi nie veľmi úspešne. Ako by nás počula. Prešla rýchlejším krokom cez cestu a rovno k T……

Spoza zatvorených dverí auta v ktorom sedíme, s čelom zvrásneným dvoma zvislými vráskami pri koreni nosa sa jemne dožaduje jeho pozornosti. T…. je v rozpakoch. Otočí hlavu s akousi poznámkou v zmysle že, nedá… Pokračovať »

Ako vznikla knižočka VIDÍM, POČUJEM, CÍTIM

Eva Mat., 23. október 2014 – 11:53 -

Prológ

Plynie jar a plynie deň,
zmení sa tvár a zmení sa zem.
Ten, kto vo Vás stopu zanechal,
nech bytím svojím pokojne kráča v diaľ.
Odkaz jeho ponesieme k ďalším rodinám,
most cez veky preklenieme, vďaka za ten dar.
Cítime, už nastal čas.
Čas, keď iba Svetlu má otvárať sa každý z nás.

 

 

 

Pokračovať »

Ďakovný kruh v Malom Borovom 2014

Věra, 16. október 2014 – 15:18 -

Tohtoročné stretnutie Ďakovania za úrodu v Malom Borovom sa konalo v čarokrásnom prostredí prežiarenom slnkom uprostred spomínanej malebnej dedinky.
Uvítala a prijala nás pani Magda – ako ináč –  srdečne, s pevným ľudským objatím. Pred miestnym kultúrnym domom už bola pripravená jesenná špirála, do ktorej sme prispeli jabĺčkami kvetmi a doma upečeným chlebom. Do kultúrneho domu sa schádzali ľudia a stoly sa zapĺňali postupne dobrotami, ktoré prinášali a ktoré sami doma pripravili. Boli to rôzne druhy koláčov, ale aj zemiakové placky, chlebíky s nátierkou alebo zeleninová čalamáda. Nakoniec nechýbala ani veľká torta. Pokračovať »

Taxikár

Erik, 5. október 2014 – 13:02 -

Jeden z newyorkských taxikářů napsal na svém Facebooku…

Přijel jsem na zadanou adresu a zatroubil. Počkal jsem několik minut. Pak jsem zatroubil znovu. Měla to být moje poslední jízda toho dne, a tak jsem si říkal, že bych mohl odjet, ale místo toho jsem auto zaparkoval, šel ke dveřím a zaklepal.„Chviličku“, ozval se za dveřmi slabý hlas starší ženy.
Slyšel jsem, jak tam něco táhnou po zemi.
Dveře se otevřely až podlouhé přestávce. Stála přede mnou maličká asi devadesátiletá žena. Byla oblečená v kartounových šatech a klobouček se síťkou, jako v nějakém filmu ze 40. let. Vedle ní stál na zemi malý kufřík.
Byt vypadal, jakoby v něm nikdo po mnoho let nebydlel. Všechen nábytek byl zakrytý prostěradly. Na stěnách nebyly hodiny, na poličkách nebyly ani hrnečky ani nějaké ozdůbky. V rohu stála kartónová krabice plná fotografií a skleněnéh onádobí.
“Pomohl byste mi odnést tu tašku do auta?“, požádala mě. Odnesl jsem kufřík do auta a vrátil jsem se, abych pomohl té ženě. Chytla se mě za ruku a pomalu jsme šli k vozu.
Stále mi děkovala za laskavost. „To nic není“, řekl jsem jí, „snažím se jen chovat se ke svým pasažérům tak, jak bych chtěl, aby se lidé chovali k mé matce“.
“To jsi opravdu hodný chlapec“, řekla mi. Když jsme se usadili do auta, nadiktovala mi adresu a zeptala se, zda bychom mohli jet přes centrum.
“Ale to není nejkratší cesta“, upozornil jsem ji.
“Ach ano, já vím“, řekla. „Ale já nespěchám. Jedu do hospicu“.
Podíval jsem se do zpětného zrcátka. Její oči se leskly. „Moje rodina už dávno odjela“, pokračovala tichým hlasem. „Lékař říká, že mi nezůstává moc času“.
Pomalu jsem natáhl ruku a vypnul taxametr.
„Jakou cestou byste chtěla jet?“, zeptal jsem se.
Následující dvě hodiny jsme jezdili po městě. Ukázala mi budovu, kde kdysi dávno pracovala jako obsluha výtahu. Jeli jsme čtvrtí, kde s mužem žili jako novomanželé. Přivedla mě ke skladu nábytku, v němž byl kdysi taneční sál, kam chodila ještě jako malá holčička.
Občas mě požádala, ať zabrzdím před konkrétní budovou nebo uličkou a seděla schoulená v koutku, beze slova. Pak najednou řekla: „Jsem už unavená, asi pojedeme“.
Jeli jsme mlčky na adresu, kterou mi dala. Byla to nízká budova, něco jako maličké sanatorium, spříjezdovou cestou podél průčelí.
Dva sanitáři přišli k autu, jak jen jsme dorazili. Opatrně jí pomohli vystoupit. Museli ji nechat chvíli čekat. Otevřel jsem kufr a zanesl malý kufřík do dveří. Žena už seděla v pojízdném křesle.
“Kolik vám dlužím“, ptala se, když vytáhla kabelku.
“Nic“, řekl jsem.
Vždyť si musíte vydělávat na živobytí“, namítla.
“Mám i jiné pasažéry“, řekl jsem jí.
Téměř bez přemýšlení jsem se k ní sklonil a objal ji. A ona mě také pevně objala.
“Daroval jsi staré ženě trochu štěstí“, řekla. „Děkuji ti“.
Stiskl jsem jí ruku a odešel. Dveře se za mými zády zavřely a byl to zvuk, uzavírající další knihu života… Na zpáteční cestě jsem nebral žádné pasažéry. Jel jsem, kam mě vedly oči, ponořený do myšlenek. Nemohl jsem ten den skoro ani s nikým mluvit. Co kdyby ta paní natrefilana nějakého naštvaného řidiče nebo na někoho, kdo by nechtěl tak dlouho čekat, než skončí směnu? Co kdybych jí odmítl splnit její prosbu nebo co kdybych byl jen párkrát zatroubil a prostě odjel?
Nakonec bych chtěl říct, že nic důležitějšího jsem ještě v životě neudělal.
Jsme zvyklí si myslet, že náš život se otáčí v kruzích kolem velikých okamžiků, ale ty veliké okamžiky nás často zastihnou nepřipravené, protože jsou krásně zahalené tím, co někteří mohou považovat za maličkost.

Sila slova

Erik, 6. máj 2014 – 20:00 -

takže toto sa deje aj s nami keď hovoríme ???

http://www.jupitera.sk/2013/04/pokus-inspirovany-masaru-emotom.html

Film Premena

Erik, 7. marec 2014 – 23:05 -

O čo ide?

Film Premena je hlboký, duchaplný a inšpirujúci príbeh – hľadanie zmyslu života a objasnenie existencie sveta Dr. Wayne W. Dyerom, ktorý je medzinárodne uznávaný autor a rečník v oblasti osobnostného rozvoja.
Čítajte viac na: http://blog.upbook.sk/item/428-film-promena-online-zdarma#ixzz2vJxExK2A

Príručka života

Redakcia, 17. február 2014 – 21:13 -

Je tu aj pre Teba Príručka 2014 

_ Zdravie

1. Pi veľa vody.
2. Jedz raňajky ako kráľ, obedy ako princ a večere ako žobrák.
3. Jedz viac jedla, ktoré rastie na stromoch a kríkoch a jedz menej jedla, ktoré je spracovávané.
4. Ži s tromi E – Energia, Entuziazmus, Empatia.
5. Modli sa a venuj tomu čas.
6. Hraj viac hier.
7. Čítaj viac kníh, ako v roku 2013.
8. Seď v tichosti aspoň 10 minút každý deň.
9. Spi 7 hodín.
10. Prechádzaj sa 20-30 minút každý deň a usmievaj sa pri tom.

_Osobnosť
11. Neporovnávaj svoj život s druhými. Vôbec nemáš tušenie, o čom je ich cesta životom.
12. Neprechovávaj negatívne myšlienky alebo veci, ktoré nemôžeš kontrolovať. Namiesto toho venuj svoju energiu prítomným pozitívnym momentom. Pokračovať »

Sila čistého chcenia človeka, jeho myslenia a slova

Redakcia, 9. december 2013 – 16:50 -

Uzdravenie z ” ťaťkej” choroby cez energiu srdečného chcenia vyjadrenú s pomocou myšlienky a slova “orodovníkov”…

https://www.youtube.com/watch?v=3ZyaAkthQXw&i9=525d844a7225

 

 

Vďačnosť

va, 13. september 2013 – 10:08 -

Táák a hotovo!

Na stole pod dekou spokojne odpočívajú fľaštičky čerstvo naplnené voňavou spomienkou na detstvo. Slivkovým lekvárom.

Pociťujem uspokojenie z vykonanej práce, ale silnejší je pocit vďaky za pochopenie a poznanie, ktoré ma naplnilo.

Spomínam si, aké zmiešané pocity som mala pred pár dňami pri pohľade na dva stromy sliviek obsypané dozretými plodmi. Čo s nimi? Oberať, umývať, odkôstkovať, chystať fľaše a potom miešať a miešať…….a kedy vlastne? V noci?

Potrebujem vôbec ten lekvár? Veď sa dá kúpiť….a koniec koncov je to sladké, možno by som mala jesť menej sladkého…a mám už tohtoročné džemy z iného ovocia…

Avšak myšlienka, že tento nezištný dar, túto hodnotu darovanú mi bez môjho pričinenia neprijmem, zabolela.

Začala som slivky trhať. Pri opakovanom „ďakujem“ malé okrúhle plody akoby ožili a začali hriať v dlaniach. Medzi poohýbanými  konármi voňajúcimi prichádzajúcou jeseňou ma zaplavil pocit bezpečia, pocit domova, pocit, že sem predsa patrím. Do tohto reťazca spolupráce s bytostným svetom. Toto je úloha človeka. Vďačne odoberať poživeň, ktorou nás matka Zem ešte stále nezištne obdarúva. Odrazu som v tom uvidela pararelu s tvorbou materského mlieka. Ak  nie je odsávané, odoberané, prestáva sa tvoriť.

Zem je matka a chce nás živiť. Avšak my sme sa rozhodli pre umelú stravu z obchodov. To, čo dáva zem zbierajú stroje a ľudia  mechanicky, účelovo,  vedomie človeka je pri tom zamerané na materiálny efekt. A citový kontakt s Matkou sme stratili. Prinieslo to  fyzické i psychické následky. Deti na umelej strave. Nekojené deti.

V Amerike sa včera začali predávať umelé vajíčka. Médiá nám priniesli túto správu s prísľubom, že zakrátko by mohli byť v predaji aj v iných krajinách. Vraj takto „nebudú zvieratá trpieť“.

Manipulácia útočiaca na city milovníkov zvierat. Zniesť vajce je pre sliepku prirodzené. Človek len potrebuje rozpoznať  svoje skutočné potreby od naučenej a spoločnosťou vnucovanej  nadspotreby.

Človek len potrebuje v prírode stáť na tom svojom mieste.

Plný vďaky za Zem i jej dary.

 

 

Pohár mlieka

Redakcia, 1. september 2013 – 17:33 -

Srdečne Vás pozdravujem,

nech naše čisté myšlienky, slová a skutky podporujú všetko krásne …

Jolana

Pohár mlieka :)

Modlitba

Erik, 21. august 2013 – 7:51 -

Dlhé obdobie visela na mojej nástenke v zamestnaní a predtým na nástenke môjho kolegu a priateľa nasledujúca modlitba, ktorá veľmi vystihuje obsah tejto stránky.

Túto modlitbičku som si vo voľnej chvíľke veľmi často čítaval a uvažoval o jej obsahu.

Spája sa mi s ňou veľmi pekná spomienka, pri ktorej som si plne uvedomil mocnú  silu Citu vychádzajúcu z nášho ducha. V troch návaloch Citu prišla túžba nájsiť si svoju “druhú polovičku”, čo sa o pár mesiacov, bez prekážok a úplne prirodzene aj stalo …

Pár krásnych slov od Chaplina

Redakcia, 31. máj 2013 – 20:20 -

Ahojte,

práve som objavila toto a veľmi ma to oslovilo a prekvapilo. Nedá sa, neposunúť vám to ďalej …

http://www.duchovniprednasky.estranky.cz/clanky/krasne-texty-a-videa/kdyz-jsem-zacal-skutecne-milovat-sam-sebe.html

Janka :-)

Očista

Erik, 15. marec 2013 – 7:50 -

Tela

Obličky

Pečeň a žlčník

A duše

Každý deň, najlepšie večer aspoň hodinu pred spaním, keď už práca nesúri, sa pohodlne posadíme do kresla.

Stíšime svoje z každodenného zhonu rozlietané myšlienky a necháme vo svojom vedomí povstať zreteľné obrazy svojho dnešného prežívania. Postupne, najlepšie od konca dňa po jeho začiatok.

Rozlišujeme v tom, čo sme dnes konali, čo hovorili, ako mysleli a pociťovali, a čo pri tom cítili – vyciťovali.

Spomienky, ktoré v nás vyvolajú čosi nepríjemné príjmeme vedome s úsilím o pochopenie zákonitostí dejov pri nich.

Nezvládnuté udalosti napravíme podľa ich druhu prosbou o odpustenie, odpustením, dobroprajným želaním … modlitbou z vnútorného popudu.

Za to dobré aj zlé čo sme dnes prežili ďakujeme.

Po každom obraze smerujeme svoje chcenie do pokoja prítomnosti, k dôvere že všetko včas a dobre splníme, do stavu ” tu a teraz “.

Mnohí pri tom asi prídeme na to, že väčšinu ak nie všetky zle zvládnuté situácie (či už dobré alebo zlé) dnes mali jednu príčinu.

Neudržali sme svoje vedomie – svojho ducha v danej situácii v prítomnosti, aby nás cez ne viedol s nadhľadom, a že prekážkou k tomu boli často naše vlastné, duchom nekontrolované, myšlienky produkované rozumom.

V priebehu tejto činnosti budeme cítiť stupňujúce sa duševné uvoľnenie doprevádzané prúdom Sily – Živy ( pôvodný Slovanský výraz v tomto prípade  podľa mňa najlepšie vystihuje toto cítenie).

Už samotné duševné uvoľnenie a prúdenie Živy nabáda k tomu aby táto duševná očista bola zakončená modlitbou; odovzdaním sa Bohu.

Po nej sa ideme umyť, obliecť do pyžama a s vďačným cítením k Stvoriteľovi spať.

S čím sme večer líhali s tým skoro ráno vstávame.

 

Starý telefón

Redakcia, 28. február 2013 – 21:44 -

Když jsem byl ještě malý kluk, byl tatínek jeden z mála v našem okolí, co měli telefon. Vybavuji si tu krásně naleštěnou skříňku, co visela na zdi. Lesklé sluchátko měla zavěšené po straně. Ještě jsem k telefonu nedosáhl, ale fascinovalo mě, když do něj maminka mluvila.

Pak jsem objevil, že tam někde v té báječné věci bydlí nějaká úžasná osoba. Jmenovala se “Informace, Prosím” a zřejmě neexistovalo nic, co by nevěděla. Informace Prosím uměla dodat telefonní číslo kohokoli, a také správný čas. Pokračovať »

Advent

Zuzana, 18. december 2012 – 10:07 -

Už máme zapálenu tretiu sviečku na adventnom venci, ale u mňa sa vynáraju spomienky, keď sme zapaľovali prvú sviečku.  Najprv sme si vypočuli pieseň od Hradišťana : Pozdraveno budiž Světlo (http://www.youtube.com/watch?v=zCSpumEJ4pQ) a potom sme zapálili prvú sviečku. V stíšení každý mal niekde svoje myšlienky, v mojom srdci bola radosť z obdobia očakávania dní, kedy si pripominame príchod Božej lásky na Zem. Aj moja 10 ročná vnućka mala svoje myšlienky a zobrala papier a pero a napísala list Ježiškovi. Tento list doslova prepisujem :

Milý Ježisko !

Na Vianoce netreba chcieť iba darčeky a prijímať a chcieť to, čo občas ani bohatý nevie zaplatiť, ale treba aj dávať. Aj keď sa Ježiš Kristus narodil, nebol v luxusnej nemocnici, Matka Boźia neporodila svojho syna  v luxuse, stačila jej na to slama a útly dom. Aj keď si niekto praje zdravie, nie vždy sa to podarí, netreba sa vysmievať chorým deťom, ani ľudom, netreba sa smiať tým, čo nemajú domov, možno za to nemôžu. Nikdy nehovor nikdy. Zázraky sa dejú. Možno si niekedy povieme, ja chcem to, aj to, ale nie je to iba o tom. Pokračovať »

Krásne ráno

Milada, 10. december 2012 – 16:14 -

Rada by som sa s Vami podelila o krásny ranný zážitok.

Bolo to včera a pripadalo mi , že je to ráno zázrakov. Ráno som vstala ako zvyčajne, všetky ranné rituály som stihla v časovom limite a šla som na zástavku električky. Vonku bolo nádherne bielo a ešte stále poletoval sniežik. Šla som radšej opatrne, lebo neboli odhrnuté ani cesty, ani chodníky, preto som tesne pred zástavkou musela pridať do kroku a nakoniec som trošku pobehla, aby električka neušla pred nosom.

Len čo som nastúpila do vozňa, uvoľnil mi miesto na sedenie jeden mladý róm !?!? (asi tridsaťročný). V “R-ke” , myslela som si, že asi bude vystupovať pri Optime, keď je taký ochotný.  V “R-ke” sa nestáva, aby muži uvoľnili miesto žene, lebo predsa len je skoro ráno, okolo 5,00 a každý si ešte rád zdriemne pred svojou pracovnou zmenou.  A včera….. róm….. s nádherným úsmevom a s galantným gestom! Ak by som si akurát s poďakovaním nesadala, tak “padnem z nôh”. Také to bolo milé a silné zároveň. Nakoniec ten mladý róm cestoval až do U.S. Steelu. Bola som veľmi milo prekvapená. Počas cestovania sa nám ešte niekoľkokrát stretli pohľady. Bola som mu veľmi vďačná, lebo som sa mohla naplno venovať svojej obľúbenej činnosti: Tvorbe prekrásnej budúcnosti v myšlienkach.

A tentokrát som ďakovala, že ešte sú galantní a pozorní muži, ktorí vedia prejaviť úctu k žene. Usilovala som sa sprostredkovať mu silu dobra a svetla, tak ako je od nás žien chcené.

S láskou,
Milada

Sebaľútosť

va, 20. september 2012 – 15:06 -

Tento článok vznikol 17.júla. Dnes už jeho autor nie je medzi nami. Poslal mi ho vtedy, bol zvedavý na môj názor.

Dnes si dovoľujem tento článok zverejniť s vedomím, že by si to tak želal  a s vďakou za odovzdanie múdrosti získanej prežitím.

Viera L.

 

S E B A Ĺ Ú T O S Ť

Mali ste niekedy pocit samoľútosti pri stretnutiach a rozhovoroch s partnerom, rodinnými príslušníkmi, známymi a priateľmi? Ja áno. Poznanie a uvedomenie si chýb, ktoré konáme ( vlastne konali sme, pretože už chceme byť lepší ),  nás na jednej strane posilňuje v našom odhodlaní konať už len dobro, no na druhej strane nám dennodenne predkladá spätný pohľad na našu minulosť.

Mne sa to tak deje. Pri týchto rozhovoroch mi je často minulé konanie pripomenuté. Považujem to za správne,  pretože mi to môže pomôcť byť stále bdelý a nepodľahnúť sebauspokojeniu, že to, čo bolo, sa ma už netýka a mám to  definitívne  za sebou. No samotné pripomenutie bolí. Bodaj by nebolelo, keď sa  v tej chvíli vynoria spomienky a človek opäť vidí vlastné chyby, zlyhania. Znovu má pred očami to zrkadlo, v ktorom sa môže vidieť  pokrivený, zdeformovaný, rozmazaný a roztrasený.

Vo chvíli, keď mám svoju minulosť predloženú “ako na tácni” , by som najradšej utiekol a schoval sa. Ak je na tácni aj veta, že sa mi “už nedá veriť”,  vtedy mám pocit, že akékoľvek moje dobré snahy prichádzajú neskoro, sú a budú márne a vynára sa sebaľútosť.

Sebaľútosť je  najjednoduchším riešením ega. Svojou lákavou myšlienkou nám navodí stav, doslova nám našepkáva,  že to nie MY, ( veď my sme predsa pochopili a už nikdy nezhrešíme ),  že za všetko môže a aj vtedy mohol niekto iný. Je to veľké pokušenie lákajúce podľahnúť .

“Ten, kto sa poníži,bude povýšený. ” Tieto slová napovedajú, že pokora je to najhlavnejšie pri prijímaní dôsledkov našich skutkov. Zodpovednosti sa predsa nie je možné vyhnúť. Nuž prijímajme čo sa nám deje. Nie je to žiadna krivda, ako sa to snaží vysvetliť naše ego. Je to len zber, je to žatva.

Recept na to, ako odolať sebaľútosti, nepoznám. No môžem napísať, že je potrebné zaťať zuby. Nie so zlosťou, ale s hlbokou pokorou a uvedomením, že sa nám nedeje nič iné, len to, čo je pre nás v tej chvíli to najpodstatnejšie. Ak sme ozaj oľutovali, ak sme si ozaj úprimne dali predsavzatia byť lepší, ak sme sa s plným vedomím a ozaj zo srdca rozhodli poučiť  a neopakovať minulosť, tak potom verme, že po prežití toho čo nazývame bolesť príde Pokoj a Láska.

Nestarajme sa kedy to bude, veď na čase predsa nezáleží. Stačí nám len viera, že raz príde. Príde vtedy, keď ju budeme vedieť nielen prijímať, ale aj rozdávať. Veď načo je človeku niečo, s čím nevie zaobchádzať?

Učiť môže len ten, kto sám má múdrosť. Lásku môže rozdávať len ten, kto ju má hlboko ukotvenú v srdci. Svetlo môže šíriť len ten, kto sám svetlo prijíma. Nič iné, ako vypustiť sebaľútosť mi neostáva.
Inak nebude ani Pokoja a Lásky.

Stanislav

 

 

 

 

 

 

Návšteva Zaježovej

Igor, 29. jún 2012 – 13:33 -

 V slnečnú a bezoblačnú sobotu 16.júna sme sa pätnásti vybrali na návštevu k pani učiteľke Magde, na exkurziu a zároveň krásny výlet do srdca Slovenska pod Zvolen do dediny Zaježová (www.zajezka.sk). Pani Magda nás privítala v útulnom posedení v tieni pod jablonkou nielen vlastnoručne upečeným voňavým chlebíkom, domácim tvarohom, ovčím syrom a zeleninkou zo záhradky ale predovšetkým s otvoreným a láskavým srdcom. Prezreli sme si tvorivo zariadenú, bohato farebne vyzdobenú súkromnú školu vsadenú uprostred nádhernej prírody, kde pani učiteľka využíva prvky waldorfskej pedagogiky. V jednej triede sa učia prváci až štvrtáci. V nej deti nadobudnú vedomosti, rozvíjajú svoje umelecké cítenie, pracujú rukami, separujú odpad,.. Všetko prirodzeným, nenúteným spôsobom. Často vyučovanie prebieha pod holým nebom. Právom túto školu nazývajú “kráľovskou”. Pokračovať »

Dlhá cesta do zamestnania

Erik, 5. jún 2012 – 3:41 -

Zopár dní dozadu som sa vybral do zamestnania  o niečo neskôr než  je to pre mňa obvyklé vo firme kde pracujem. Ako to už v takých prípadoch býva ani dopravné spojenie cez MHD mi neprialo, takže som bol nútený nastúpiť na prvý autobus, ktorý by ma aspoň čiastočne priblížil k cieľu mojej cesty. Vedel som že budem musieť prestupovať a že ani ďalšie spoje pravdepodobne neprispejú k tomu, aby sa čas prepravy minimalizoval. O pár minút som vystúpil v centre mesta, ale mimo dopravnej špičky. Na zastávke v blízkosti ktorej som vystúpil, som si nešiel ani overiť cestovný poriadok; bol som rozhodnutý nastúpiť na prvý autobus, ktorý ma povezie bližšie k zamestnaniu. Na moje potešenie o chvíľku išla linka, ktorá síce mala konečnú ešte v centre, ale o ktorej som vedel, že mimo cestovného poriadku pokračuje presne tým smerom, ktorým som potreboval ísť. Dovtedy sa mi  už niekoľko krát podarilo poprosiť vodiča aby ma zobral, samozrejme s platným cestovným lístkom. Veľmi rýchlo som sa rozhodol že nastúpim a na konečnej poprosím … Keď som nastúpil a začal si pripravovať reč na oslovenie vodiča, napadlo ma „ Erik, vycíť situáciu, ako bude vodič reagovať a priprav sa na túto reakciu dopredu“; Pokračovať »

Žitie, bytie a prítomný okamih

va, 11. máj 2012 – 22:18 -

Je piatok poobede.  Rýchlym krokom kráčam hlavnou  ulicou mesta a premýšľam, čo ma dnes ešte čaká. Čo ešte musím, čo by som chcela a  čo by som mala urobiť.  Mysľou preskakujem od  toho, čo bude, k tomu, čo bolo. Ako bolo dnes v práci a či som urobila dobre,  že  som nešla so známymi na kávu,  či sa neurazili.
Je horúco.  Zajtra vraj príde dážď a ochladenie.  Snažím sa potlačiť pocit podráždenosti z hluku,  ktorý robia rozjarení  maturanti.  Aj bez toho som dosť unavená.
Hlavnú ulicu strieda Mlynská a vchádzam do parku pri stanici.
Konečne chládok!
Ale čo to? Odrazu sa cítim inak.  Spozorniem a až teraz si všimnem nádhernú, majestátnu scenériu.

Veď to kvitnú gaštany!
Kvitnúce gaštany – moja potecha. Obraz, ktorý v sebe nesie  spomienku na všetky máje.  Z detstva, z obdobia prvej lásky i ten minuloročný.
Vrásčitá kora širokánskych kmeňov vyvoláva túžbu dotknúť sa jej a  prstami čítať slepeckým písmom zaznamenané prežitia.
A potom sa vzniesť do výšky a chvíľu bývať v zakvitnutých korunách.
Nadýchnem sa vône a vnímam, že predošlý svet sa stratil.
Kde je moje unavené JA?  Ani problémy tu nie sú, zmizli spolu s ilúziou nepríjemností, ktorá ma ešte pred chvíľou obklopovala.
Je tu len táto nádherná prítomnosť, ktorej som súčasťou.
Vraciam sa “do topánok”, ďalej kráčam po chodníku, omnoho ľahšia, osviežená a posilnená.
Usmievam sa na kvitnúce stromy a sľubujem im, že napíšem o tom, ako kvitnú.
Aby si ich ľudia všimli, oni sa im odmenia.

Žiarislavova hudba

Igor, 10. máj 2012 – 18:08 -

Prvýkrát som sa s hudbou Žiarislava Švického (www.ved.sk) stretol asi pred 7 rokmi počas jedného letného tábora na Byšte, na ktorom sa zúčastnila aj pani Magda – Zelesana, ktorá každé ráno spievala pieseň „Chvála za nový deň“. Vtedy som ešte nevedel odkiaľ  táto pieseň pochádza.  Asi o rok,  počas iného letného tábora na farme u pani Katky v Transilwahnii som mal možnosť vypočuť si viacero piesní z CD. Bola to pre mňa zvláštna hudba,  ktorá mi pripadala aj nepripadala ako ľudová. Priznám sa, že ľudovú hudbu som nikdy nepočúval. Tieto piesne mi však zneli inak, bolo v nich čosi viac, čosi čo chytá za srdce.  Pokračovať »

Uvedomenie

Judka, 7. apríl 2012 – 9:57 -

Po prednáške nás prednášajúca vyzvala, aby sme povykladali stoličky na stôl, aby mohla upratovačka poupratovať. Pustila som sa  do vykladania stoličiek, ktoré boli blízko mňa. Poobzerala som sa okolo seba a v duchu zašomrala, že prečo nevykladajú ostatní, veď sú odo mňa oveľa mladší. Ale hneď som si spomenula, že pred rokom som ledva vydržala obsedieť na prednáškach. V tom čase ma bolela chrbtica a aj ležanie a sedenie mi spôsobovalo problém. Poďakovala som, že dnes môžem, že mi to „zdravie“ dovolí a s láskou som vykladala a vykladala a o ostatných sa nestarala.

Nečakaný dar

va, 13. marec 2012 – 23:06 -

Príjemné marcové slniečko a vôňa blížiacej sa jari ma  vylákali do záhradky pred dom.
Je už takmer polovica marca.  Pohľad na suché haluze viniča mi pripomenul informáciu,  ktorú som zahliadla pred časom v nejakých novinách: “v marci sa strihajú stromy a vinič.”
Áno,  tohto roku to budem prvýkrát robiť sama…, ale ako sa to má?
Prečo som sa len v minulosti o to nezaujímala viac?!
Vzala som záhradnícke nožnice a pustila sa do práce.
Pomaly, postupne som odstrihávala suché výhonky, ktoré padali na vetrom vysušenú podu.
Po každom cvaknutí nožnicami vinič akoby ticho ďakoval za odstránenie starých, odumretých častí. Tých, ktoré už nezarodia.
Nevedomky si želá zbaviť sa nepotrebného, čo najbohatšie sa obliecť do nového šatu a zarodiť čo najviac. Splniť svoju úlohu. Pokračovať »

O mikulášskom balíku

Judka, 29. február 2012 – 19:53 -

Trochu sa angažujem na základnej škole, ktorú navštevuje mladšia dcéra.
Spolu s niekoľkými rodičmi sme rozhodovali, či mikulášsky balík dostanú všetky deti, alebo len tie, ktorých rodičia zaplatili členský príspevok do ZRPŠ.
Nie je dôležité ako hlasovanie dopadlo, ale ako humánne zareagovala naša dcéra, keď jej spolužiačka ôsmačka zo slabšej sociálnej rodiny balík nedostala a videla aké bolo dievčatko smutné. Dostala nápad, ktorý hneď s kamarátkami zrealizovala. Odobrala niečo zo svojho balíka a doplnila ho sladkosťami, ktoré vyzbierala od spolužiakov. Balík nenápadne položila na stôl spolužiačke. Nechcela jej ho dávať do rúk, vraj by jej to takto nepadlo dobre. Potom ju sledovala a radovala sa, keď videla ako ju to potešilo.
Keď mi to rozprávala tiekli mi slzy po tvári. Som vďačná a ďakujem za to, akého vzácneho človeka máme doma.

Pomáhajme vždy, keď k tomu príde impulz

Igor, 15. február 2012 – 13:18 -

Chcel by som sa podeliť o svoju nedávnu skúsenosť, ktorá ma utvrdila v tom, že zákony vesmíru fungujú dokonale, aby nás poučili v každej životnej situácii.
Boli sme v horách a náhle začalo snežiť. Kráčame s manželkou po parkovisku a vidím nejakú pani ako sa snaží založiť reťaze na svoje auto. V mysli mi prebehlo: „Mal by si jej pomôcť“. Hneď na to výhovorky: „Ale veď Ty si reťaze nikdy nenakladal, aj tak by si to nevedel. A nenecháš tu stáť manželku a budeš sa venovať cudzej pani . Len trochu sneží, vôbec reťaze netreba !“  Sadáme do auta a pomaly schádzame po úzkej horskej ceste cez les. Pokračovať »

Komunikácia s bytosťami lesa ?

Igor, 15. február 2012 – 13:17 -

Prírodu veľmi milujem a chodím do nej často, ale bytosti prírody nevidím. Minule som prechádzal lesom a náhle ma upútal mladý stromček, ktorý bol celkom ohnutý, lebo na neho spadol hrubý suchý konár. Tak som si povedal, že budem aspoň trochu užitočný a ťažký konár som odsunul nabok. Mladý stromček sa okamžite vystrel. Chvíľu som sa na neho s potešením díval. Vtom som zboku začul šuchot. Objavila sa statná jelenica. Srsť mala nádhernú žiarivo sivú, ako keby ani nebola z tohto kraja. Zastavila sa pár metrov odo mňa a uprela na mňa obrovské krásne oči. Ani som nedýchal, taká to bola pekná chvíľa. Chvíľku postála a odbehla. Aj keď som bytosti lesa nevidel, povedal som si, že nešlo o zhodu náhod a poďakovali sa mi týmto spôsobom. Príroda je živý a veľmi inteligentný organizmus.

Splnená dovolenka

Erik, 10. január 2012 – 22:22 -

Minulý rok v septembri som sa so svojou rodinou a priateľmi vybral na dovolenku do „ Tirol“. Ako to už v takýchto prípadoch býva najbližší príbuzní nás začali učiť o tom, čo všetko sa môže alebo nemôže na cestách prihodiť. Najdôležitejšia informácia, ktorá mi z tej „porady“ zostala v mysli bola informácia profesionálneho taxikára, môjho švagra, o policajných hliadkach, o mastných pokutách za nedodržanie rýchlosti, o kamerových všetko zachytávajúcich systémoch na diaľniciach, o zabavovaní vozidiel pri nezaplatení pokút … Takže ako vodič s princeznou v detskej sedačke a kráľovnou po mojom boku som bol na pozore takmer celou cestou tam a späť. Pokračovať »

Ako som iba na polovicu počúvla svojich anjelov

Marika P, 19. december 2011 – 15:30 -

       Pred pár dňami po ceste do práce mi anjeli pošepkali slovíčko polícia. Počúvla som, zmiernila tlak na plyn a udržiavala predpísanú päťdesiatku. V meste som zaparkovala, kde som síce zvykla aj inokedy, aj keď viem, že tam nie je dovolené. Spomenula som si, čo mi bolo pošepkané, ale riskla som to. Do roboty som stíhala len tak – tak  a aj k dcére, ktorá býva neďaleko som niečo niesla. Večer pred ôsmou, po práci ma za stieračom čakal odkaz – Zastavte sa na polícii. Poďakovala som (vždy poďakujem za všetko, čo mi príde do cesty, aj za to príjemné ale aj za menej príjemné). Na políciu som zašla ráno. Bol tam sympatický muž. Porozprávala som mu celý priebeh. Povedal, že pokuta by mohla byť aj 50 Eur ale, že mne dá len symbolických 5 Eur. Poďakovala som a plná lásky odišla.

Práca na mojom myslení

Judka, 1. december 2011 – 21:01 -

           Pred rokmi som sa dozvedela o kvadrante myslenia, to znamená o správnom usporiadaní myšlienok. Viem, že ako myslím, taká som a preto si chcem očistiť myseľ od negatívnych myšlienok a smerovať k tomu, aby moje myšlienky boli len pozitívne. Do kvadrantu spomienok vľavo dole zatrieďujem negatívne myšlienky z minulosti. Do kvadrantu strachu a obáv vpravo dole ukladám negatívnu budúcnosť. Hore doľava zadeľujem pozitívnu minulosť a volám ho kvadrant spomienok a hore doprava do kvadrantu tvorivosti  vkladám pozitívnu budúcnosť. Pokračovať »

O reinkarnácii

Judka, 27. november 2011 – 22:09 -

            Reinkarnáciou sa zaoberám mnoho rokov. Prečítala som veľa kníh od rôznych autorov a takmer všetky hovoria o tom istom. Aj veľkí grécky filozófovia ako Pythagoras a Platón o tom hovorili. Aj v biblii o tom bola zmienka ale v roku 553 bola vyňatá na 5. Ekumenickom koncile v Konštantinopole.
            Tak ako aj iní ľudia aj ja som zvedavá na svoje predchádzajúce životy.  Zaujímalo by ma kde som žila, kým som bola a koľkokrát som tu už bola. Ale je to zariadené tak, že keď prichádzame na svet na nič si nepamätáme. Asi preto, lebo nie sme pripravení prijať zodpovednosť za svoje minulé činy. Keby sme vedeli, že sme boli uznávanými štátnymi alebo cirkevnými hodnostármi to by sme prijali s nadšením ale možno by nám to nepridalo na nežiaducej pýche.  Ale keby sme vedeli, že nie všetky naše skutky boli chvályhodné, že sme napáchali zlo, to by sa nám asi ťažšie trávilo. Mali by sme výčitky, hanbili by sme sa, nedôverovali si. Pokračovať »

22.12.2012

Tana, 7. november 2011 – 18:21 -

Včera som sa na internete opäť stretla s článkom, hlásajúcim dňa 22.12.2012 koniec sveta, apokalyptickú katastrofu s prepólovaním zemských osí s následkom zániku takmer celého ľudstva.

Článok veľmi presvedčivo odôvodňuje príčiny vzniku tejto apokalypsy s poukazom na opakujúce sa vesmírne deje, v súvislosti s dávnymi historickými udalosťami na Našej Zemi a s podrobným matematickým prepočtom týchto udalostí. Pokračovať »

Prečo anjel strážny plače…

va, 31. október 2011 – 8:19 -

Kráčala som po chodníku.
Zrak mi padol na slová napísané sprejovou farbou na betónovom obrubníku:

A N J E L   S T R Á Ž N Y,   P R O S Í M   N E P L A Č,
M Y  C H C E M E  S V O J E  S N Y  Ž I Ť! Pokračovať »