Taxikár

Erik, 5. október 2014 – 13:02 -

Jeden z newyorkských taxikářů napsal na svém Facebooku…

Přijel jsem na zadanou adresu a zatroubil. Počkal jsem několik minut. Pak jsem zatroubil znovu. Měla to být moje poslední jízda toho dne, a tak jsem si říkal, že bych mohl odjet, ale místo toho jsem auto zaparkoval, šel ke dveřím a zaklepal.„Chviličku“, ozval se za dveřmi slabý hlas starší ženy.
Slyšel jsem, jak tam něco táhnou po zemi.
Dveře se otevřely až podlouhé přestávce. Stála přede mnou maličká asi devadesátiletá žena. Byla oblečená v kartounových šatech a klobouček se síťkou, jako v nějakém filmu ze 40. let. Vedle ní stál na zemi malý kufřík.
Byt vypadal, jakoby v něm nikdo po mnoho let nebydlel. Všechen nábytek byl zakrytý prostěradly. Na stěnách nebyly hodiny, na poličkách nebyly ani hrnečky ani nějaké ozdůbky. V rohu stála kartónová krabice plná fotografií a skleněnéh onádobí.
“Pomohl byste mi odnést tu tašku do auta?“, požádala mě. Odnesl jsem kufřík do auta a vrátil jsem se, abych pomohl té ženě. Chytla se mě za ruku a pomalu jsme šli k vozu.
Stále mi děkovala za laskavost. „To nic není“, řekl jsem jí, „snažím se jen chovat se ke svým pasažérům tak, jak bych chtěl, aby se lidé chovali k mé matce“.
“To jsi opravdu hodný chlapec“, řekla mi. Když jsme se usadili do auta, nadiktovala mi adresu a zeptala se, zda bychom mohli jet přes centrum.
“Ale to není nejkratší cesta“, upozornil jsem ji.
“Ach ano, já vím“, řekla. „Ale já nespěchám. Jedu do hospicu“.
Podíval jsem se do zpětného zrcátka. Její oči se leskly. „Moje rodina už dávno odjela“, pokračovala tichým hlasem. „Lékař říká, že mi nezůstává moc času“.
Pomalu jsem natáhl ruku a vypnul taxametr.
„Jakou cestou byste chtěla jet?“, zeptal jsem se.
Následující dvě hodiny jsme jezdili po městě. Ukázala mi budovu, kde kdysi dávno pracovala jako obsluha výtahu. Jeli jsme čtvrtí, kde s mužem žili jako novomanželé. Přivedla mě ke skladu nábytku, v němž byl kdysi taneční sál, kam chodila ještě jako malá holčička.
Občas mě požádala, ať zabrzdím před konkrétní budovou nebo uličkou a seděla schoulená v koutku, beze slova. Pak najednou řekla: „Jsem už unavená, asi pojedeme“.
Jeli jsme mlčky na adresu, kterou mi dala. Byla to nízká budova, něco jako maličké sanatorium, spříjezdovou cestou podél průčelí.
Dva sanitáři přišli k autu, jak jen jsme dorazili. Opatrně jí pomohli vystoupit. Museli ji nechat chvíli čekat. Otevřel jsem kufr a zanesl malý kufřík do dveří. Žena už seděla v pojízdném křesle.
“Kolik vám dlužím“, ptala se, když vytáhla kabelku.
“Nic“, řekl jsem.
Vždyť si musíte vydělávat na živobytí“, namítla.
“Mám i jiné pasažéry“, řekl jsem jí.
Téměř bez přemýšlení jsem se k ní sklonil a objal ji. A ona mě také pevně objala.
“Daroval jsi staré ženě trochu štěstí“, řekla. „Děkuji ti“.
Stiskl jsem jí ruku a odešel. Dveře se za mými zády zavřely a byl to zvuk, uzavírající další knihu života… Na zpáteční cestě jsem nebral žádné pasažéry. Jel jsem, kam mě vedly oči, ponořený do myšlenek. Nemohl jsem ten den skoro ani s nikým mluvit. Co kdyby ta paní natrefilana nějakého naštvaného řidiče nebo na někoho, kdo by nechtěl tak dlouho čekat, než skončí směnu? Co kdybych jí odmítl splnit její prosbu nebo co kdybych byl jen párkrát zatroubil a prostě odjel?
Nakonec bych chtěl říct, že nic důležitějšího jsem ještě v životě neudělal.
Jsme zvyklí si myslet, že náš život se otáčí v kruzích kolem velikých okamžiků, ale ty veliké okamžiky nás často zastihnou nepřipravené, protože jsou krásně zahalené tím, co někteří mohou považovat za maličkost.

Podaj ďalej!

va, 25. máj 2014 – 10:42 -

Od rána na nohách, čakanie na autobus, čakanie u lekára,  rýchlo si odhryznem z pečiva v kabelke, znovu presun autobusom  a vybavovanie v úrade. Medzitým telefonáty s  ponukami telekomunikačných produktov a esemeska  o jedinečnej možnosti  výhodnej pôžičky.

Aspoň, že už ma čaká tá príjemnejšia časť dňa a kým sa stretnem s priateľmi, ešte sa trošku prejdem. Počasie je príjemné, slnečno a dvadsaťpäť stupňov,  prvýkrát tento rok.

Tento fakt ale vylákal do ulíc všetkých. Ulice sú plné, človek musí na každom kroku uhýbať.. “nie, ďakujem, nemám chvíľku času na pár otázok, nemám záujem zúčastniť sa ankety s možnosťou výhry“. „Nie, nechcem finančne prispieť, povedala som to už tým pred vami!“

No prichádzajú stále noví a už sú tu dve mladé dievčatá, z ktorých jedna mi s úsmevom čosi strká do ruky:”Pre šťastie!”

V dlani sa mi ocitá veľký oranžový gombík.

Môj skúsenosťami vytrénovaný mozog sa snaží zorientovať a rýchlo hľadá, čo je za tým.  Možno tá druhá dievčina má v rukách košík, do ktorého treba  prispieť na ten, či onen  účel  a ja budem musieť  opäť povedať „nie“ , Tentokrát už naozaj pobúrená, poviem to ostro, že „nedám!!!“ , a to  ani za vec, ktorá sľubuje prínos šťastia.

Dievčatá  ale odchádzajú, míňajú ma, nič nežiadajú.

A mne zostal v ruke okrúhly ružovo-oranžový návod na šťastie. Dostala som ho len tak.

Uvedomenie, že veci neboli také akými som bola náchylná ich vidieť,   prinieslo náhlu úľavu a pocit vďačnosti. Aj za tie víly s úsmevmi a vetrom vo vlasoch, aj za ľahkosť a veselosť, ktorú sebou priniesli.

Cítila som sa veľkolepo obdarovaná! Svet bol odrazu bezchybný a krásny.

Pozrela som sa na gombík. Veď on funguje okamžite!

Čo s ním, dať si ho do  kabelky a nosiť  sebou všade, aby mohol v prípade potreby zaúčinkovať a premaľovať svet jasnými farbami?

V tom momente som  pocítila, že je to celkom inak. Že si ho nemôžem a ani nechcem nechať.

Nemôžem ho vlastniť, tak ako nemôžem vlastniť šťastie.

Jeho kúzelná schopnosť spočíva  totiž práve v úmysle a deji odovzdávania.  Tým dokonca rastie.

O dve hodiny nato som teda čarovný gombík i skúsenosť posunula ďalej.

A bolo mi jasné, že ja tým nič nestrácam.  Kým bol pri mne, mohla som totiž návod na šťastie pochopiť.  A teraz môžem vytvárať šťastie, kedykoľvek budem chcieť:-)

 

Ja som, pretože my sme

Eva Mat., 12. apríl 2014 – 21:27 -

Antropológ­ navrhol deťom z jedného afrického­ kmeňa…hru.
Položil kôš plný ovocia pod strom a povedal deťom, že kto dobehne ako
prvý, vyhráva všetko ovocie.
Keď im to povedal,­ všetci sa pochytali­ za ruky a spolu bežali ku
stromu, kde si pochutnali­ na sladkom ovocí.
Keď sa ich spýtal, prečo utekali takto, keď mohli všetko ovocie získať
pre seba, odpovedali­: “UBUNTU ako môže byť niekto z nás šťastný,­ keď
ostatní sú smutní?”­
Na slovo UBUNTU neexistuje­ preklad a znamená niečo ako “ja­ som,
pretože my sme”.

Film Premena

Erik, 7. marec 2014 – 23:05 -

O čo ide?

Film Premena je hlboký, duchaplný a inšpirujúci príbeh – hľadanie zmyslu života a objasnenie existencie sveta Dr. Wayne W. Dyerom, ktorý je medzinárodne uznávaný autor a rečník v oblasti osobnostného rozvoja.
Čítajte viac na: http://blog.upbook.sk/item/428-film-promena-online-zdarma#ixzz2vJxExK2A

Po novom

va, 23. september 2013 – 17:14 -

Rezko kráčala po chodníku a vnímala sviežosť druhého jesenného dňa. Uvedomenie a rozhodnutie z rána jej vlialo nové sily. Neurčité a hmlisté predstavy nadobúdali  podobu konkrétnejších plánov.

Opustí  zúfalú a bezvýchodiskovú realitu vlastnej finančnej situácie. Musí sa to dať. Vypočula predsa množstvo prednášok, prečítala o tom desiatky kníh, desiatky výpovedí ľudí, ktorí  to už zažili. Stačí si želať, stačí chcieť v jednote duše a rozumu, potom sa vraj treba  pohnúť, urobiť nejaký konkrétny krok tým smerom a ono sa to uskutoční.

Tak sa teda pohne a bude veriť, že ten opisovaný zázrak sa stane. Rozhodla sa uveriť v reálnosť toho, že sa dokáže aj za súčasných spoločenských podmienok sama uživiť.

Dobrú náladu a nadchnutosť však narušil muž stojaci na chodníku a držiaci v ruke časopisy. Znervóznela. V meste už takmer niet miesta, kde by niekto neotŕčal dlaň a nepýtal.

Ale veď  otázku, aký zaujímať v tejto dobe postoj  k žobrajúcim ľuďom, už má zodpovedanú.

Želala si, aby si ju nevšímal, ale nestalo sa. Navyše sa zdalo, akoby si bol vybral práve ju.Tvárila sa, že jeho prosebné „kúpte a prispejte mi na stravu a nocľah“ nepočuje  a zo všetkých síl sa snažila ani len naňho nepozrieť. Zaregistrovala však názov časopisu. Cesta.

Bezdomovca-distribútora už minula ale neuľavilo sa jej. Nohy zrazu oťaželi.

Práve odmietla človeka, ktorý pre zlepšenie svojej situácie robí čo môže.

Ona, ktorá sa  práve rozhodla uveriť,  že ľudia okolo nej budú mať záujem o to, čo bude ona ponúkať.  Ona, ktorá vie, že spoločnosť sa pohne dopredu až keď ľudia pochopia, že treba podporiť suseda a nie obrovské obchodné reťazce.

Vrátila sa . „Prepáčte, aký je to časopis? Viete chcela som Vás obísť. Možno to na prvý pohľad nie je vidieť ale som už tretí rok bez práce.“ Pri posledných slovách sa jej zlomil hlas.

„A ja už patnásť. Keď máme takú vládu….na západe majú prácu a tu na východe nič.“

„Nie veru, musíme sa sami vzchopiť.“

Vylovila z peňaženky posledné centy, aby poskladala potrebné euro  a v duchu zaželala mužovi a aj sebe všetko dobré.

Odchádzala s hrejivým pocitom, že zvíťazila nad vlastným „málom“.

Tým, že  ho venovala mužovi, ktorý jej ponúkal „Cestu“.

Až vyrostu, chci být jako máma …

Redakcia, 3. september 2013 – 20:02 -

Dcera nakreslila obrázek o zaměstnání své maminky.

(dopis, který učitelce poslala matka na druhý den)

Milá paní učitelko Jonesová,

Chci Vám objasnit …… celý príbeh tu

Pohár mlieka

Redakcia, 1. september 2013 – 17:33 -

Srdečne Vás pozdravujem,

nech naše čisté myšlienky, slová a skutky podporujú všetko krásne …

Jolana

Pohár mlieka :)

Požiarnik Ben

Redakcia, 23. jún 2013 – 19:00 -

Asi ten príbeh už poznáte, no cit sa ozíva keď ho človek číta …

26 letá matka upřeně hleděla na svého šestiletého synka, který umíral na smrtelnou leukémii. Srdce bylo plné smutku a zoufalství, ale přesto uvnitř cítila silné odhodlání, jako každý rodič. Přála si, aby její syn vyrostl a splnily se mu jeho sny… Nyní to již ale nebylo možné. Leukémie to rozhodla za ni. Ale ona si přesto přála, aby se jejímu synovi jeho sny splnily. Vzala jej za ruku a zeptala se: “Bene, přemýšlel jsi někdy, čím bys chtěl být až jednou vyrosteš? Měl jsi někdy nějaký sen a přání, co bys chtěl v životě dělat?” “Mami, vždycky jsem si přál být požárníkem až vyrostu.” Máma se na něj usmála a řekla: “Uvidíme, jestli se nám podaří ti tvůj sen splnit.”

Později ten den zašla do místní požární stanice v Brisbane, kde potkala požárníka Boba, který měl srdce velké jako samotný Queensland. Pokračovať »

Urobme si láskavosť …

Eva Mat., 28. apríl 2013 – 21:41 -

Raz jeden učiteľ dal všetkým svojím žiakom úlohu na celý nasledujúci týždeň, aby si zaobstarali papierovú škatuľu a za každého človeka, ktorý im spôsobil mrzutosť, ktorého neobľubujú, alebo ktorému nevedia odpustiť, vložili do krabice jednu marhuľu so štítkom, na ktorý napíšu meno dotyčného človeka.

Celý týždeň museli poslucháči všade nosiť so sebou túto krabicu, nosili ju vo svojom domove, v aute, na vyučovanie, ešte aj v noci ju museli mať pri posteli. Zo začiatku sa im táto úloha zdala zábavná, a všetci usilovne písali mená ľudí aj z detstva, ktoré sa im vynárali v spomienkach. Postupne, ako sa míňali dni, poslucháči spisovali ďalšie mená na zoznam, mená tých, s ktorými sa denne stretávali a ktorých správanie voči nim bolo neodpustiteľné. …

Čoskoro si všimli, že ich krabica je stále ťažšia. Marhule, ktoré tam vložili začiatkom týždňa, vytvorili mäkkú hnijúcu mazľavú hmotu, rozširujúc okolo seba neznesiteľný zápach, a tento rozklad zasiahol aj všetky ostatné marhule. Veľký problém im spôsobovalo aj to, aby mali krabicu stále so sebou a dbali na to, aby ju nezabudli nikde v obchode, v autobuse, v reštaurácii, na schôdzke, na plavárni, hlavne preto nie, že každá krabica bola označená štítkom s menom a adresou jeho vlastníka a s témou výskumu. A, samozrejme, aj krabica sa už začala neutešene rozpadávať, vláčiac svoj ťažký náklad.

Všetci veľmi rýchlo pochopili úlohu, ktorú sa im pokúsil vysvetliť ich učiteľ. Teda váha tej krabice, ktorú študenti celý týždeň vláčili so sebou, ( vláčime ju ty aj ja ) predstavuje tú duševnú ťarchu, ktorú v nás spôsobuje nenávisť, závisť, či opovrhovanie. Často si myslíme, že sme milosrdní, keď odpúšťame druhým.

V skutočnosti je to najväčšia láskavosť, ktorú môžeme spraviť pre seba.

Starý telefón

Redakcia, 28. február 2013 – 21:44 -

Když jsem byl ještě malý kluk, byl tatínek jeden z mála v našem okolí, co měli telefon. Vybavuji si tu krásně naleštěnou skříňku, co visela na zdi. Lesklé sluchátko měla zavěšené po straně. Ještě jsem k telefonu nedosáhl, ale fascinovalo mě, když do něj maminka mluvila.

Pak jsem objevil, že tam někde v té báječné věci bydlí nějaká úžasná osoba. Jmenovala se “Informace, Prosím” a zřejmě neexistovalo nic, co by nevěděla. Informace Prosím uměla dodat telefonní číslo kohokoli, a také správný čas. Pokračovať »

O mikulášskom balíku

Judka, 29. február 2012 – 19:53 -

Trochu sa angažujem na základnej škole, ktorú navštevuje mladšia dcéra.
Spolu s niekoľkými rodičmi sme rozhodovali, či mikulášsky balík dostanú všetky deti, alebo len tie, ktorých rodičia zaplatili členský príspevok do ZRPŠ.
Nie je dôležité ako hlasovanie dopadlo, ale ako humánne zareagovala naša dcéra, keď jej spolužiačka ôsmačka zo slabšej sociálnej rodiny balík nedostala a videla aké bolo dievčatko smutné. Dostala nápad, ktorý hneď s kamarátkami zrealizovala. Odobrala niečo zo svojho balíka a doplnila ho sladkosťami, ktoré vyzbierala od spolužiakov. Balík nenápadne položila na stôl spolužiačke. Nechcela jej ho dávať do rúk, vraj by jej to takto nepadlo dobre. Potom ju sledovala a radovala sa, keď videla ako ju to potešilo.
Keď mi to rozprávala tiekli mi slzy po tvári. Som vďačná a ďakujem za to, akého vzácneho človeka máme doma.

Pani Chica z Baependie

Judka, 16. december 2011 – 12:18 -

Príbeh, ktorý ma oslovil z knihy Jako řeka, jež plyne od Paula Coelha (vlastný preklad z češtiny):

Čo je to zázrak ?

            Poznáme najrôznejšie definície: niečo, čo je proti zákonom prírody, priaznivý zásah v okamihu hlbokej krízy, niečo vedecky nemožného atď.
            Mám svoju vlastnú definíciu: zázrak je to, čo naplňuje našu dušu mierom. Či už sa prejavuje ako uzdravenie, alebo ako splnenie priania – výsledok je ten, že keď ku zázraku dôjde, pocítime hlboku úctu a vďačnosť za milosť, ktorou nás Boh obdaril. Pokračovať »