Na nôtu ľudovú.

va, 15. júl 2015 – 15:29 -

 

Cestujem každý deň autobusom z Prešova do Košíc.

Aj dnes ráno som ako obvykle nastúpila a oslovila vodiča: „Dobrý deň, Košice, kartou“. Odpoveď prišla obvyklá, že „dobrý deň, nech sa páči“, avšak z rovnako obvyklej zamyslenosti  ma vytrhla priam neobyklá  prívetivosť a veselý úsmev vodiča. Sadla som si poblízku a pozorovala jeho prácu ďalej, akoby som sa chcela presvedčiť, či sa mi to len nezdalo. Nezdalo. Bol prekvapivo veselý, až radostný a každý cestujúci od neho odchádzal s úsmevom na tvári.

Ľudia nastúpili, dvere sa zavreli a pohli sme sa. Zároveň sa autobusom rozozneli rezké tóny ľudových piesní.  Z prehrávaného cédéčka zaznelo:„Hej na tarky, na tarky, s košarikom na tarky, košar rucim do šancu a ja pujdzem do tancu…“

Okamžite som pochopila: „tak v tom je ten fígeľ, toto je príčina šoférovej radostnej tváre a dobrej nálady!“ Namiesto šedivej neprívetivosti okolitého sveta   zameriava svoju pozornosť na iné a necháva  sa pri svojej práci obklopovať týmito tónmi, touto krásnou a živou energiou.

Z reproduktorov už zaznievalo : „Vydam še – nevydam, i doma še pridam, ja svojej maceri češko robic nedam…“  a to už moje vnútro zaplavila okrem  ľahkosti a radosti aj  hrejivá spomnienka na detstvo. Na časy, keď som vďaka mojim rodičom oveľa viac ako dnes počúvala tieto piesne. Boli súčasťou nášho života.

Pamatám sa na to, keď mi ako dieťatu mama vravievala: „Keď som bola mladá, nežilo sa ľahko, ľudia žili v chudobe ale všade bola radosť a veselosť.“

Odvtedy som túto vetu počula konštatovať mnohokrát. Vravievala to svokra a mnohí ďalší z tých, čo ten „radostný čas“ zažili. V dnešnej dobe nám chýba.  Hmotnú chudobu našich rodičov a prarodičov vystriedala bieda chudoby duchovnej,  radosť sa kamsi vytratila.

Čo to hovorím, nevytratila, veď práve ju cítim, keď moje uši zachytávajú : „ ešči som še neoženel, už me žena bije…“

Áno, uvedomujem si, že v dospelom veku som tak trochu zanevrela na ľudovú pieseň. Práve pre príliš jednoduché a niekedy vôbec nie poučné texty…s jednim budzem ženu bici a s tym druhym dzeci, dzeci, …pieseň s týmto textom však nenesie v sebe štipku agresivity, aj keď slová ju popisujú.

Generácie, ktoré piesne vytvorili viedli jednoduchý život a túto jednoduchosť dali do piesní. Žili ho však z akéhosi nadhľadu, z výšky,  do ktorej ich vyniesla práve spomínaná žitá radosť a pokora.

Prednedávnom som mala v uliciach Prešova veľmi silný zážitok.

V parku hrala skupinka troch  mladých a krásnych mužov.  Dlhovlasí, oblečení v rozpáraných rifliach, svoje nástroje – gitaru, husle a basu – však ovládali majstrovsky, boli to naozajstní umelci.

A práve tieto chronicky známe piesne ako napríklad „a od Prešova“, podávali s ozajstnou virtuozitou, vložili tam celé svoje srdce. Bola som trochu prekvapená, ako môžu takí mladí ľudia tento druh hudby precítiť, keď naň zabúda generácia ich rodičov.

Teraz to viem. Majú to vo svojich génoch. Príštivá radosť, veselosť a životná energia je vložená v ľudových piesňach a kto otvorí svoje srdce, nájde to tam.

Nájde tam tú stratenú radosť, na ktorej absenciu s povzdychom upozorňuje generácia pamätníkov.

Teraz to už chápem, ďakujem, mami.

…na gambočky kupca mala a na lička maľara, čom by ja še Bože hore netrimala.“

Autobus zastavil v košickej stanici. Vystupujem s rozžiarenou tvárou a rovnakým srdcom.

Pekný deň, šarišania!  Pekný deň, východniari!  Pekný deň, Slovania!

 

 

O pokore.

va, 12. marec 2015 – 12:17 -

Pred piatimi rokmi som čítala jeden príbeh.
Dávny bájny príbeh o ľuďoch, ktorí sa vybrali za  Pravdou a Čistotou.
Nádhernými bytosťami v  nádherných rúchach.
Na ceste však mohli pokračovať len tí, ktorých ramena sa dotkla nenápadná bytosť v prostom striebrosivom šate. Ostatní do cieľa nikdy nedošli. Len tí, ktorých sa dotkla Pokora.

Pokora.
Čo presne to je?

Opakujem si to slovo niekoľkokrát a rozpačito si uvedomujem, že samotné slovo pripadá mojím ušiam a mozgu akési “tuctové”.  Vskutku  “sivé” ako plášť bytosti v spomínanej povesti.
Pri vyslovení slova si neuvedomujem plne vznešenosť toho, čo pomenúva.
Zamyslela som sa, prečo je to tak, cítiac kdesi hlboko vo vnútri túžbu pochopiť to.

Pokora, prečo si pre nás len slovo?
Navyše tak trochu nepríťažlivé.

Veď kto by po večere strávenom pri obrazovke plnej úspešných celebrít v niekoľkotisícových “outfitoch” ( rozumej oblečení),  kto by teda v nasledujúce ráno zatúžil po akejsi pokore?
Toto slovo sa spomínalo v kostoloch,  keď sa čítalo o tzv.”pokorných”.
Bola som vtedy dieťa a pred očami mi vyvstával obraz mužov a žien v zaplátanom oblečení  a s batôžkami suchých kôrok v rukách.
Tí pokorní museli byť zároveň aj tichí – teda nikým nepovšimnutí, čupiaci kdesi v kúte.
Toto má byť náš vzor?

Áno, ja viem, že z pokornej popolušky sa napokon stala princezná ale to bolo v rozprávke. A rozprávky možno vymysleli na útechu pre tých, čo sedia v kúte….
Dnes už nik nedáva pokoru za vzor, nevyučuje sa v školách. Nechceme ju. Veď by sme sa “neprebili” životom!  Občas, aj to veľmi vzácne, ju štátnici a politici vytiahnu vo svojích prejavoch  a  všetci, čo to počúvajú, vedia, že je to pre efekt, že to tam proste patrí – takzvané “klišé”.
Následné skutky týchto ľudí spravidla  prezradia, že netušili o čom hovorili.
Kto z nás vie, čo pokora je?  Tak veľmi sme od nej vzdialení, že ju nerozpoznávame.
Zafŕkali sme ju čiernymi machuľami našich úmyslov. Zdeformovali a prekrútili samotné slovo. Inak by sa v našom jazyku nemohlo od neho odvodiť sloveso “pokoriť”.
Ako môže ušľachtilosť utláčať?!

Chce sa mi vziať ten najlepší čistiaci prostriedok a začať čistiť   striebrosivý plášť panej Pokory od ľuďmi narobených machúľ, aby sa mi dala spoznať.
A v momente, keď po tom zatúžim, pochopím, že tým čistiacim prostriedkom je vlastne kvapka onej pokory.
To je ono! To mi dáva odpoveď na otázku čo pokora je!
Je to tá čistiaca kvapka. Esencia,  ktorá samotná je bez farby, chuti a vône avšak skutočnú nádheru farieb a vôní bez tejto esencie nespoznáme.

Pred rokmi som prečítala jednu knihu a podľa jej návodu skúsila odpustiť všetky krivdy a bolesti, ktoré mi boli spôsobené a na ktoré som si spomínala. Práve začala jeseň a ja som po prvýkrát v živote uvidela žiarivú nádheru jesenných farieb tak, ako nikdy predtým.
Pokora mi vtedy vyčistila zrak. Pretože odpustiť nemožno  bez pokory.
Bola to však len jej kvapka, človek ju dostáva  po kvapkách a to vždy, keď po nej zatúži.

Je potrebná všade.
Bez pokory neexistuje dobrý sluha, ani dobrý vládca.
Pokorní nie sú tí porazení, naopak, ak sme niektoré kolo života akoby prehrali ale naďalej si ctíme a vážime sami seba – teda zostaneme v pokore – v tom istom momente sa meníme na víťazov.
Pokora zmýva pýchu a odkrýva  hrdosť.
Pokora je to, čo rozlíši zdravé sebavedomie od nezdravého egoizmu.
Pomáha nám objavovať pod nánosmi falošných hodnôt tie pravé.
Bez pokory ani modlitba nie je  modlitbou.

A na záver myšlienka, ktorú som si raz vypočula:
“Ako rozpoznáme, či máme v sebe pokoru?
To nevieme. Ale  je tu dobrá indícia: v momente, keď si myslíme, že my  pokorní sme, buďme si istí, že práve vtedy nám pokora chýba.”

Domaša, Domaša…

va, 17. august 2014 – 18:15 -

 

„Domaša, Domaša, ty ši pýcha naša, najcepľejšia voda, aj ľudzi je habaďééj“.

Napadli mi slová známej piesne, keď som súhlasila s priateľovým návrhom, že v nedeľu pôjdeme na Domašu.

Ja neviem plávať, voda ma až tak neláka, obzvlášť ak nie je priezračne čistá ale veď si posedím na brehu pod slnečníkom, či pod stromom.  Pohľad na masu vody uprostred krásnych lesov je predsa príjemným relaxom.

Relax. To bolo to, po čom sme v tento víkendový deň mnohí túžili. Už kolóna áut idúcich tým istým smerom  napovedala o mnohom.

„No, tak bude veľa ľudí! .To predsa k tomu patrí! Vydržím, prispôsobím sa.“, utešovala som sa v duchu.

Miesto na parkovanie nebolo ideálne ale bolo, vybrali sme deky, slnečník a uložili sa na mieste tak uprostred verejnej pláže Domaša Dobrá.

Deky a ležadlá okolo pribúdali prekvapivo rýchlo. Predstava relaxovania započúvaním sa do šumenia vody a vetra sa strácala. Pocit súkromia mi dodávali už len sklá slnečných okuliarov, ktoré ma dobrotivo oddeľovali od reality prostredia, v ktorom som sa nachádzala.

V tom čase som sa už začala lúčiť s očakávaním, že tento výlet bude pre mňa oddychovým a povzbudzovala som sa nepanikáriť a vydržať. Naľavo sa usadil mladý pár s roztomilým niekoľkomesačným bábätkom. S úsmevom som sledovala kopkajúce dieťa. „ Hádam to tu nebude také zlé…“

Najbližšími susedmi , ktorí sa usadili na mieste,  hneď pri mojich nohách sa stala skupina ľudí – možno rodina – pretože bola zastúpená všetkými vekovými kategóriami.  Mohli to byť dedko s babkou, rodičia, mladý zamilovaný párik tínedžerov i deti vo veku 8 – 12 rokov.

„Ale tak toto snáď nie!“ , vybuchla som neveriac tentokrát nie vlastným očiam ale vlastnému nosu, keď som zacítila v bezprostrednej blízkosti cigaretový dym.

„Čoby nie!  Všetci chcú relax.“, došlo mi, keď mi zrak potvrdil, že čuch ma neklame. Dvaja členovia rodinky dostali chuť na cigaretu.

Prečo nie aj priamo pri deťoch, veď sú vonku. Potiahnuť, vyfúknuť dym a popol odklepnúť veďla deky. Nie na vlastnú deku, veď sme civilizovaní. To miesto vedľa deky je už „tam vonku“, je to mimo nás. A rovnako tam skončil aj ohorok, ktorý pani, pravdepodobne babka, dovtedy držala v prstoch.

Obzrela som sa okolo. Na viacerých miestach sa podobný obraz opakoval. Zaplavil ma pocit smútku a bezradnosti.  Ako tu pomôcť?

S momentálnym stavom zrejme nič nenarobím. Ale ako pomôcť budúcnosti stelesnenej v deťoch, ktoré sa hrali v mokrom piesku na kraji brehu?

Na tom istom piesku, na ktorý vyplavilo cigaretové škatuľky, kúsky igelitu a sem tam aj plastovú fľašu po predošlých relaxujúcich návštevníkoch.

Hrajúce sa deti nevnímali, že by niečo nebolo v poriadku. Veď sú to krabičky od takých cigariet ako fajčí mama s ockom, veď to sú iba vrchnáky z fliaš a sú tu preto, lebo sme „vonku“.

Keď sme doma v upratanej obývačke, dávame ich do koša. A potom ich vynesieme „vonku“. A tu predsa „vonku“ sme. To mi došlo, keď som sledovala malú Violku ako odhadzuje papierik od cukríka trošku ďalej, až  pod strom. Mamka, aj keď to videla, nijako nereagovala.

Ako pomôcť malebnému miestu v srdci Šariša? Ako Ti pomôcť Domaša milovaná ? Spievame , že si naša pýcha.

Ale zaslúžime si Ťa?  A  môžeme byť hrdí aj na seba?

 

 

 

 

Transformácia

va, 15. august 2014 – 8:46 -

V jeden júlový deň som si v pošte našla  správu, ktorej obsah začínal týmito slovami:

„Prichádza jedna z najväčších transformácií celého ľudstva a celej planéty Zem!!!

Ďalej sa písalo o tom, že sa blíži citujem: „megaveľká transformácia, ktorá prebehne  o polnoci zo 6. na 7.júl.

Energie sa stále zvyšujú, čo mnoho ľudí pociťuje na svojom fyzickom i psychickom tele, teda na zdravotnom stave.V noci zo šiesteho na siedmy júl sa materiálna štruktúra začne vo väčšej miere meniť. Ľudia  budú z materiálneho sveta viac vťahovaní do duchovných a prírodných stavov bytia a materiálne veci budú od onej polnoci ťažšie znesiteľné….

Pre ľudí pravého duchovného štýlu života začína raj na zemi a pre iných peklo lebo materiálno sa im začína rúcať pred očami…”

Celkom v závere bola výzva šíriť a preposielať tento text.

Dívala som sa na túto výzvu so zmiešanými pocitmi a so stiahnutou časťou tela nazývanou solár  plexus. Nestalo sa to prvýkrát, často takto reagujem ak nejde o dovolenie, či odporúčanie ale priam o výzvu, či žiadosť o šírenie informácií.A tak som poslúchnuc vlastný solár a uvedomujúc si vlastnú slobodnú vôľu i zodpovednosť text nepreposlala..

Prečo som mala pri texte zmiešané pocity? S väčšinou informácií, ktoré som čítala sa predsa  nedá nesúhlasiť. Nevedela som sa však akosi preniesť cez  konkrétne časové označenie….a  potom vraj začína pre jedných raj, pre iných peklo….ale ktorí sme my? Ktorá som ja?

Moje rozhodnutie nepreposlať  správu mi prinieslo mier v duši. Bolo v súlade s mojím presvedčením nakladať s informáciami, ktoré ku mne prichádzajú  podľa vlastného vedomia a svedomia.

Vyšla som do záhrady.

Bol prekrásny deň. Nádherná nebesky  modrá farba oblohy, žiariace slnko, lístky tancujúce vo vetríku a bzučiaci hmyz akoby oslavovali.Moje vnútro jasalo s nimi

Žeby bol predsa len dnes nejaký sviatok?  Nejaký významný deň?

Dobre teda, prijmem túto hru. Pre mňa nech je výnimočný!

Obed sa mi vydaril dokonale. Všetko bolo ochutené tak akurát a všetci okolo stola sme boli veľmi spokojní.Neskôr sme sa vybrali do prírody, po trase na Hanigovský hrad.

Slávnosť teda vrcholila.

Stúpanie do kopca si vyžadovalo hlboké dýchanie, ktoré prinášalo  ešte hlbšie prečistenie hlavy. Všímala  som si ako sa pri tejto námahe nedá myslieť, a že obvykle dobiedzajúce myšlienky v tejto nadmorskej výške asi už „nelietajú“.

Pod nohami mäkký koberec, nádherná vôňa namiešaná z bylín, zeme a stromov. Jedna lúčka striedala druhú, jeden výhľad striedal iný a nedalo sa medzi nimi vybrať ten najkrajší. Každý bol jedinečný. V duchu som ďakovala Zemi a sľubovala, že urobím čo bude v mojich silách, aby som svedčila. O tom, aká je živá a mocná. A že výzvy, že  my ľudia  máme zmeniť životný štýl a postoje kvôli záchrane Zeme  nie sú dostatočne výstižné. To nie ona nás potrebuje – to  my potrebujeme ju. Potrebujeme ju vedome vnímať.

Večer som si líhala s pokojom na duši a do akej miery o polnoci prebehla transformácia tam vonku, to neviem. Spala som.

Neskôr som si uvedomila, že informácie aké mi prišli prostredníctvom spomínaného mailu môžu byť nám ľuďom v niečom aj nápomocné.

Možno je dobré sústrediť sa na nejaký zúžený priestor v čase  a prijať ho za ten rozhodujúci.  Za ten okamih, kedy už jednoducho  prišiel čas. Byť pripravený a byť nový. Nepochybovať donekonečna  o tom, či veci, ktoré robíme sú správne.  Samo rozhodnutie robiť ich správne je zárukou, že pre danú chvíľu také budú.

Prichádzajúce  upozornenia na blížiace sa  prelomové časové úseky, či konkrétne dátumy môžu byť akýmsi tréningom – cvičením. Až do doby, pokiaľ vo svojom srdci nepochopíme, že pre transformáciu,  či „megatransformáciu“ v nás samotných je najdôležitejším každý jeden pominuteľný  a zároveň večný okamih  prítomnosti.

Sociálny kontakt

va, 8. júl 2014 – 12:52 -

Človek je vraj tvor spoločenský. Potrebuje spoločnosť, najlepšie spoločnosť rovnorodú. Ľudí blízkych mentalitou, spôsobom myslenia.Asi to bude pravda.

Už dlhšiu  dobu nemám zamestnanie a trávim veľa času sama. Niekedy to na mňa smutne dolieha. Aj dnes by som sa bola tak rada s niekym porozprávala…

No nik nezavolal. Nechcem volať prvá. Všetci moji známi  majú oveľa menej voľného času a  a tak ich nechcem rušiť bez vážneho dôvodu. Vybrala som sa teda do mesta. Medzi ľudí.

Tu vidím oproti známu tvár.

“ Ahoj,  dlho sme sa nevideli, čo máš nové?“„ Vieš čo? Poďme si niekam sadnúť  a dáme si kávu. „„Bude viac času na rozhovor.“

Veď toto som predsa chcela! Prečo sa teraz ani veľmi neteším?

Rozprávame sa. Viac hovorí ona. Ale aj ja mám svoj priestor.

Nuž, mám sa dobre, aj keď….ale ináč dobre. Hlavne že sme zdraví. Áno, aj synovia sa majú dobre, darí sa im. Nie, zatiaľ sa neženia. Majú čas, dnes je iná doba.

Nie, našu spoločnú kamarátku som dlhšie nevidela. Tiež nemá čas. To vieš, teraz je už práca v záhrade…a doma sa vždy niečo nájde, veď to poznáme….„Tak teda naozaj som rada, že sme sa stretli a musíme sa stretávať častejšie. Aj keď tento mesiac už veľmi nie…no, zavoláme si. Ozveme sa. Maj sa pekne.“

Zakývame si a moja znovunadobudnutá samota mi je náhle úľavou.

Bolo to náročné. Naozaj sme si toho porozprávali veľa.

V skutočnosti  sme si vlastne nepovedali nič. Nič čo by potešilo, nič čo by pomohlo a posilnilo.

Zostala mi  len zmes pocitov sklamania z nesplneného očakávania a premárneného času. Alebo nevyužitého času?

Kráčajúc ďalej,  zašla som do obchodu. Spoza regálu sa zrazu vynára detský kočiarik a ktosi sa mi z neho nadšene prihovára: „Teta! Teta!“

Okatá princezná má približne rôčik a pol a ukazujúc na mňa prštekom vyjadruje to, čo vidí: “Teta, teta.”

„Áno!“ odpovedám jej  zaplavená nehou. “ Áno som teta. „

„Mama!“, ukazuje teraz vedľa kočiarika.

„Áno, to je mama.“

„Teta! Teta!Mama!“ Opakuje dookola uveličená, že tento nádherný svet, ktorý ona objavuje a snaží sa mu porozumieť ju  začína chápať. Teraz máme spoločnú reč, vidíme to rovnako.

„Teta, teta!“

„Áno!“

Súhlas a úsmev. Spoločná, preveľká radosť zo života.

„Teta, teta,teta“ opakuje rozkošným hláskom  tento človiečik, zatiaľ čo kolieska pod ním ho už unášajú zvestovať túto pravdu  ďalším, ktorých stretáva.

Mne zostal na tvári nemiznúci úsmev a v duši radosť.

Radostný pocit zo stretnutia s druhým človekom.  S nádhernou dušičkou v teraz ešte maličkom tele, s ktorou  som si porozumela dokonale.

Všetko potrebné a dôležité bolo povedané, spoločne prežívaná radosť nás na chvíľu spojila a ja som mala dnes predsa len možnosť prežiť plnohodnotný spoločenský kontakt.

Čistý, jasný, krásny. Nebolo treba veľa slov.

Pravda je jednoduchá.

 

 

 

Podaj ďalej!

va, 25. máj 2014 – 10:42 -

Od rána na nohách, čakanie na autobus, čakanie u lekára,  rýchlo si odhryznem z pečiva v kabelke, znovu presun autobusom  a vybavovanie v úrade. Medzitým telefonáty s  ponukami telekomunikačných produktov a esemeska  o jedinečnej možnosti  výhodnej pôžičky.

Aspoň, že už ma čaká tá príjemnejšia časť dňa a kým sa stretnem s priateľmi, ešte sa trošku prejdem. Počasie je príjemné, slnečno a dvadsaťpäť stupňov,  prvýkrát tento rok.

Tento fakt ale vylákal do ulíc všetkých. Ulice sú plné, človek musí na každom kroku uhýbať.. “nie, ďakujem, nemám chvíľku času na pár otázok, nemám záujem zúčastniť sa ankety s možnosťou výhry“. „Nie, nechcem finančne prispieť, povedala som to už tým pred vami!“

No prichádzajú stále noví a už sú tu dve mladé dievčatá, z ktorých jedna mi s úsmevom čosi strká do ruky:”Pre šťastie!”

V dlani sa mi ocitá veľký oranžový gombík.

Môj skúsenosťami vytrénovaný mozog sa snaží zorientovať a rýchlo hľadá, čo je za tým.  Možno tá druhá dievčina má v rukách košík, do ktorého treba  prispieť na ten, či onen  účel  a ja budem musieť  opäť povedať „nie“ , Tentokrát už naozaj pobúrená, poviem to ostro, že „nedám!!!“ , a to  ani za vec, ktorá sľubuje prínos šťastia.

Dievčatá  ale odchádzajú, míňajú ma, nič nežiadajú.

A mne zostal v ruke okrúhly ružovo-oranžový návod na šťastie. Dostala som ho len tak.

Uvedomenie, že veci neboli také akými som bola náchylná ich vidieť,   prinieslo náhlu úľavu a pocit vďačnosti. Aj za tie víly s úsmevmi a vetrom vo vlasoch, aj za ľahkosť a veselosť, ktorú sebou priniesli.

Cítila som sa veľkolepo obdarovaná! Svet bol odrazu bezchybný a krásny.

Pozrela som sa na gombík. Veď on funguje okamžite!

Čo s ním, dať si ho do  kabelky a nosiť  sebou všade, aby mohol v prípade potreby zaúčinkovať a premaľovať svet jasnými farbami?

V tom momente som  pocítila, že je to celkom inak. Že si ho nemôžem a ani nechcem nechať.

Nemôžem ho vlastniť, tak ako nemôžem vlastniť šťastie.

Jeho kúzelná schopnosť spočíva  totiž práve v úmysle a deji odovzdávania.  Tým dokonca rastie.

O dve hodiny nato som teda čarovný gombík i skúsenosť posunula ďalej.

A bolo mi jasné, že ja tým nič nestrácam.  Kým bol pri mne, mohla som totiž návod na šťastie pochopiť.  A teraz môžem vytvárať šťastie, kedykoľvek budem chcieť:-)

 

Odkaz z prírody

va, 21. apríl 2014 – 17:18 -

Zelená vraj lieči. Je to farba liečiteľov a  srdcovej čakry.
Spočítal  niekto, koľko odtieňov má zelená?

Už ako dieťa som mala rada toto jarné obdobie.
Zbierala som fialky na pozemku bývalého židovského cintorína. Chúlili sa v tieni poprevracaných zabudnutých náhrobkov z prírodného kameňa a tráva okolo nich bola nezabudnuteľne sýtozelená.

Aj kvôli tejto melancholickej spomienke  som sa dnes vybrala do prírody. Naprieč cez veľký kopec, okolo súvislého porastu kríkov, až k lesu.
Rastliny a lúčne kvety ma opreteky vítali a pozdravovali.
Pod nohami púpavy, žihľava, hluchavka,  myší chvostík, skorocel a mnohé iné, ktorých mená ani nepoznám, no dávajú tušiť, že sú  pripravené liečiť a posilňovať. Telo i dušu.
A okolo zelený svet. Slniečko sa občas schovalo za mráčik a táto hra svetiel ponúkala prehliadky všetkých možných odtieňov zelenej. Privrela som oči a zakrútila sa okolo vlastnej osi. Pohyb kolotoča  pozlieval všetky odtiene do jedného a vznikla tá najzelenšia zelená. Keby som vedela maľovať, kúpila by som si farby a miešala a miešala, aby som mohla zachytiť neopakovateľnosť odtieňa, ktorý sa dal vnímať všetkými zmyslami.
Zaostrila som na steblo trávy pri nohách a cítila som,  že som vyliečená.
Zo všetkých chorôb civilizácie, zo všetkých blúznení o nepochopení, osamelosti a oddelenosti.

Prišlo mi na um,  že som dnes, vo veľkonočný pondelok,  vlastne prišla navštíviť svojich blízkych.  A našla som  takýto bohato prestretý stôl…, už  viem, čo je hojnosť.  Počula som spievať vtáky…, už viem, čo je radosť. Precítila som zem pod nohami…,už viem, čo je láska.
Vnímala som, že aj Zemi je príjemný každý môj krok, ako keď vás niekto blízky pohladí alebo poškrabká na chrbte. Odmenou za toto “škrabkanie” mi bolo príjemné teplo, prúdiace mojím telom.
Ako je dobre vedieť maľovať! Maliar zachytí nejaký okamih a potom sa oň môže deliť s tými, ktorí si vystavený obraz pozrú. Hoci aj po desaťročiach, či stáročiach.
Môže sprostredkovať odkaz tohto okamihu.

Ja maľovať neviem. Ale rada by som sprostredkovala odkaz, ktorý som priniesla z dnešnej prechádzky v prírode.

Že na nás  čaká. Ako matka, ktorá dúfa , že “deti z mesta” ju prídu navštíviť. A ona im s láskou ponúkne to najlepšie,  čo má. Aby sa rozpamätali na svoj pôvod, aby si oddýchli, aby sa posilnili. Ale hlavne,  aby zdieľali spolu s ňou prítomný okamih.

Slovensku

va, 15. február 2014 – 14:23 -

Poznáte pieseň „Na kráľovej holi?“

Kto by ju nepoznal!

Aj ja ju poznám odmalička,  tuším sme ju mali v niektorom ročníku základnej školy aj  v učebnici hudobnej výchovy a učili sa ju spievať.

Vždy som ju mala rada považovala som ju za nádhernú, hymnickú pieseň.

A predsa, keď zaznela z rádia v nedeľu predpoludním, akoby som ju počula prvý raz.

Bolo nedeľné dopoludnie, kuracia polievka už rozvoniavala, ja som sa zvŕtala pri príprave obeda  a tu na želanie hosťa rozhlasovej relácie zaznelo kuchyňou pompézne:

Na kráľovej holi“ – najprv jeden mužský hlas a vzápätí sa hromovo  pridal mužský zbor – „Stojí strom zelený“..

Vytrhlo ma to z môjho kuchynského snenia a celé moje telo zaplavila krása a sila piesne.

Zostala som stáť akoby vrastená do zeme, tak, ako sa stojí pri tónoch  hymny … „vrch má naklonený k tej slovenskej zemi“ Oči sa mi naplnili slzami a hruď hlbokým dojatím.

Mala som zrazu pred očami veľkolepú a rozmanitú krásu krajiny, ostré a drsné  vrcholky hôr, číru priezračnosť hučiacich horských potokov, mäkkosť zelenej voňavej trávy  i teplo hlinenej hrudy na dlani.  Domov. Bezpečie.

Odkážte, odpíšte tej mojej materi...“

Z tónov bolo cítiť  silu národa. Preciťovala  som túto silu a s ňou svoju vlastnú.  Dali sa vnímať životy minulých generácií. Ich  starosti i radosti, ich túžby a odhodlanosť. A ich viera, že bude lepšie.

..že mi svadba stojí na Kráľovej holi.

Pocítila som veľkú, obrovskú lásku k tejto zemi.

Zemi, ku ktorej sa  skláňa i strom stojaci vysoko nad nami – na Kráľovej holi.

 

Po novom

va, 23. september 2013 – 17:14 -

Rezko kráčala po chodníku a vnímala sviežosť druhého jesenného dňa. Uvedomenie a rozhodnutie z rána jej vlialo nové sily. Neurčité a hmlisté predstavy nadobúdali  podobu konkrétnejších plánov.

Opustí  zúfalú a bezvýchodiskovú realitu vlastnej finančnej situácie. Musí sa to dať. Vypočula predsa množstvo prednášok, prečítala o tom desiatky kníh, desiatky výpovedí ľudí, ktorí  to už zažili. Stačí si želať, stačí chcieť v jednote duše a rozumu, potom sa vraj treba  pohnúť, urobiť nejaký konkrétny krok tým smerom a ono sa to uskutoční.

Tak sa teda pohne a bude veriť, že ten opisovaný zázrak sa stane. Rozhodla sa uveriť v reálnosť toho, že sa dokáže aj za súčasných spoločenských podmienok sama uživiť.

Dobrú náladu a nadchnutosť však narušil muž stojaci na chodníku a držiaci v ruke časopisy. Znervóznela. V meste už takmer niet miesta, kde by niekto neotŕčal dlaň a nepýtal.

Ale veď  otázku, aký zaujímať v tejto dobe postoj  k žobrajúcim ľuďom, už má zodpovedanú.

Želala si, aby si ju nevšímal, ale nestalo sa. Navyše sa zdalo, akoby si bol vybral práve ju.Tvárila sa, že jeho prosebné „kúpte a prispejte mi na stravu a nocľah“ nepočuje  a zo všetkých síl sa snažila ani len naňho nepozrieť. Zaregistrovala však názov časopisu. Cesta.

Bezdomovca-distribútora už minula ale neuľavilo sa jej. Nohy zrazu oťaželi.

Práve odmietla človeka, ktorý pre zlepšenie svojej situácie robí čo môže.

Ona, ktorá sa  práve rozhodla uveriť,  že ľudia okolo nej budú mať záujem o to, čo bude ona ponúkať.  Ona, ktorá vie, že spoločnosť sa pohne dopredu až keď ľudia pochopia, že treba podporiť suseda a nie obrovské obchodné reťazce.

Vrátila sa . „Prepáčte, aký je to časopis? Viete chcela som Vás obísť. Možno to na prvý pohľad nie je vidieť ale som už tretí rok bez práce.“ Pri posledných slovách sa jej zlomil hlas.

„A ja už patnásť. Keď máme takú vládu….na západe majú prácu a tu na východe nič.“

„Nie veru, musíme sa sami vzchopiť.“

Vylovila z peňaženky posledné centy, aby poskladala potrebné euro  a v duchu zaželala mužovi a aj sebe všetko dobré.

Odchádzala s hrejivým pocitom, že zvíťazila nad vlastným „málom“.

Tým, že  ho venovala mužovi, ktorý jej ponúkal „Cestu“.

Vďačnosť

va, 13. september 2013 – 10:08 -

Táák a hotovo!

Na stole pod dekou spokojne odpočívajú fľaštičky čerstvo naplnené voňavou spomienkou na detstvo. Slivkovým lekvárom.

Pociťujem uspokojenie z vykonanej práce, ale silnejší je pocit vďaky za pochopenie a poznanie, ktoré ma naplnilo.

Spomínam si, aké zmiešané pocity som mala pred pár dňami pri pohľade na dva stromy sliviek obsypané dozretými plodmi. Čo s nimi? Oberať, umývať, odkôstkovať, chystať fľaše a potom miešať a miešať…….a kedy vlastne? V noci?

Potrebujem vôbec ten lekvár? Veď sa dá kúpiť….a koniec koncov je to sladké, možno by som mala jesť menej sladkého…a mám už tohtoročné džemy z iného ovocia…

Avšak myšlienka, že tento nezištný dar, túto hodnotu darovanú mi bez môjho pričinenia neprijmem, zabolela.

Začala som slivky trhať. Pri opakovanom „ďakujem“ malé okrúhle plody akoby ožili a začali hriať v dlaniach. Medzi poohýbanými  konármi voňajúcimi prichádzajúcou jeseňou ma zaplavil pocit bezpečia, pocit domova, pocit, že sem predsa patrím. Do tohto reťazca spolupráce s bytostným svetom. Toto je úloha človeka. Vďačne odoberať poživeň, ktorou nás matka Zem ešte stále nezištne obdarúva. Odrazu som v tom uvidela pararelu s tvorbou materského mlieka. Ak  nie je odsávané, odoberané, prestáva sa tvoriť.

Zem je matka a chce nás živiť. Avšak my sme sa rozhodli pre umelú stravu z obchodov. To, čo dáva zem zbierajú stroje a ľudia  mechanicky, účelovo,  vedomie človeka je pri tom zamerané na materiálny efekt. A citový kontakt s Matkou sme stratili. Prinieslo to  fyzické i psychické následky. Deti na umelej strave. Nekojené deti.

V Amerike sa včera začali predávať umelé vajíčka. Médiá nám priniesli túto správu s prísľubom, že zakrátko by mohli byť v predaji aj v iných krajinách. Vraj takto „nebudú zvieratá trpieť“.

Manipulácia útočiaca na city milovníkov zvierat. Zniesť vajce je pre sliepku prirodzené. Človek len potrebuje rozpoznať  svoje skutočné potreby od naučenej a spoločnosťou vnucovanej  nadspotreby.

Človek len potrebuje v prírode stáť na tom svojom mieste.

Plný vďaky za Zem i jej dary.

 

 

Modlitba

Erik, 21. august 2013 – 7:51 -

Dlhé obdobie visela na mojej nástenke v zamestnaní a predtým na nástenke môjho kolegu a priateľa nasledujúca modlitba, ktorá veľmi vystihuje obsah tejto stránky.

Túto modlitbičku som si vo voľnej chvíľke veľmi často čítaval a uvažoval o jej obsahu.

Spája sa mi s ňou veľmi pekná spomienka, pri ktorej som si plne uvedomil mocnú  silu Citu vychádzajúcu z nášho ducha. V troch návaloch Citu prišla túžba nájsiť si svoju “druhú polovičku”, čo sa o pár mesiacov, bez prekážok a úplne prirodzene aj stalo …

Pozrime sa na seba

Redakcia, 27. jún 2013 – 20:28 -

Zdieľame s Vami zaujímavú, veľmi prirodzene podanú prednášku nielen o živej strave, ale aj o niektorých súvislostiach života, ktoré sa nás všetkých týkajú…

http://www.youtube.com/watch?v=FZBl0EVUNzU

 

List pánovi arcibiskupovi Róbertovi Bezákovi

Igor, 29. január 2013 – 11:51 -

Vážený pán arcibiskup Mons. Róbert Bezák,

Radi by sme Vám týmto listom vyjadrili našu podporu a úctu. Úctu k človeku, ktorý počas svojho pôsobenia vo vysokom úrade, ako aj po odvolaní z neho, ostal stáť v čistote a pravde.

V jednom zo svojich rozhovorov ste sa vyjadrili, že ste dostali mandát a že ten aj naďalej trvá. Vedzte, že rovnako to cítime aj my. Vnímame to však tak, že Váš mandát pochádza z omnoho vyšších sfér. A preto ho ani žiaden človek nemôže zrušiť.

Z Vašich slov vnímame, že vo svojom srdci máte dôverný vzťah s tou obrovskou silou, silou živej Lásky. Pred dvoma tisícročiami nám priniesla posolstvo, ktoré mohlo zmeniť svet. Mohlo by ho zmeniť v jedinom okamihu aj dnes, keby sme ho my,  ľudskí duchovia, majúci slobodnú vôľu, boli ochotní prijať a naozaj pochopiť. Keby sme mu vedeli otvoriť svoje srdcia. Inak by sa žilo na tomto svete a slová našej modlitby „príď kráľovstvo Tvoje a buď vôľa Tvoja, ako v nebi tak aj na zemi“ by už neboli iba zbožným prianím a odriekavaním. Stali by sa skutkom. Priama a jednoduchá cesta k tomu nám bola ukázaná. Pokračovať »

Sila slov

Erik, 7. január 2013 – 20:11 -

Aj slová formujú pocity, a dokonca môžu povzbudiť cit. Či sa povie ” pohár je poloprázdny alebo poloplný” vecne je to to isté ale pojmy vyvolajú rôzne asociácie. Preto ” dbajme aj na svoje slová lebo z nich vzídu činy …. ” ako povedal tuším Dalajláma. Výsledok nás možno prekvapí, ako  … tu

Advent

Zuzana, 18. december 2012 – 10:07 -

Už máme zapálenu tretiu sviečku na adventnom venci, ale u mňa sa vynáraju spomienky, keď sme zapaľovali prvú sviečku.  Najprv sme si vypočuli pieseň od Hradišťana : Pozdraveno budiž Světlo (http://www.youtube.com/watch?v=zCSpumEJ4pQ) a potom sme zapálili prvú sviečku. V stíšení každý mal niekde svoje myšlienky, v mojom srdci bola radosť z obdobia očakávania dní, kedy si pripominame príchod Božej lásky na Zem. Aj moja 10 ročná vnućka mala svoje myšlienky a zobrala papier a pero a napísala list Ježiškovi. Tento list doslova prepisujem :

Milý Ježisko !

Na Vianoce netreba chcieť iba darčeky a prijímať a chcieť to, čo občas ani bohatý nevie zaplatiť, ale treba aj dávať. Aj keď sa Ježiš Kristus narodil, nebol v luxusnej nemocnici, Matka Boźia neporodila svojho syna  v luxuse, stačila jej na to slama a útly dom. Aj keď si niekto praje zdravie, nie vždy sa to podarí, netreba sa vysmievať chorým deťom, ani ľudom, netreba sa smiať tým, čo nemajú domov, možno za to nemôžu. Nikdy nehovor nikdy. Zázraky sa dejú. Možno si niekedy povieme, ja chcem to, aj to, ale nie je to iba o tom. Pokračovať »

Chlieb náš každodenný…

va, 12. december 2012 – 17:52 -

 

Zo zrna chlieb
a v zrne slnka žiar..
slnkom na nás hľadí Božia tvár.
Tak v plodinách zeme zreje Boží jas,
nech zreje aj vo mne
a vo všetkých nás.

 

Chlieb je z obilia, obilie dozrieva v slnečnom svetle, svetlo je sila, ktorá všetko prebúdza a privádza k rastu. Ktorá vedie k Stvoriteľovi.

V minulosti bolo pečenie chleba typicky ženskou prácou. Toto umenie sa dedilo z generácie na generáciu.
Bola to vážená a vážna činnosť, ktorá sa vykonávala spravidla raz za týždeň. V sobotu.
Úcta k chlebu sa prejavovala pri každom konaní. Pokračovať »

Krásne ráno

Milada, 10. december 2012 – 16:14 -

Rada by som sa s Vami podelila o krásny ranný zážitok.

Bolo to včera a pripadalo mi , že je to ráno zázrakov. Ráno som vstala ako zvyčajne, všetky ranné rituály som stihla v časovom limite a šla som na zástavku električky. Vonku bolo nádherne bielo a ešte stále poletoval sniežik. Šla som radšej opatrne, lebo neboli odhrnuté ani cesty, ani chodníky, preto som tesne pred zástavkou musela pridať do kroku a nakoniec som trošku pobehla, aby električka neušla pred nosom.

Len čo som nastúpila do vozňa, uvoľnil mi miesto na sedenie jeden mladý róm !?!? (asi tridsaťročný). V “R-ke” , myslela som si, že asi bude vystupovať pri Optime, keď je taký ochotný.  V “R-ke” sa nestáva, aby muži uvoľnili miesto žene, lebo predsa len je skoro ráno, okolo 5,00 a každý si ešte rád zdriemne pred svojou pracovnou zmenou.  A včera….. róm….. s nádherným úsmevom a s galantným gestom! Ak by som si akurát s poďakovaním nesadala, tak “padnem z nôh”. Také to bolo milé a silné zároveň. Nakoniec ten mladý róm cestoval až do U.S. Steelu. Bola som veľmi milo prekvapená. Počas cestovania sa nám ešte niekoľkokrát stretli pohľady. Bola som mu veľmi vďačná, lebo som sa mohla naplno venovať svojej obľúbenej činnosti: Tvorbe prekrásnej budúcnosti v myšlienkach.

A tentokrát som ďakovala, že ešte sú galantní a pozorní muži, ktorí vedia prejaviť úctu k žene. Usilovala som sa sprostredkovať mu silu dobra a svetla, tak ako je od nás žien chcené.

S láskou,
Milada

Nesúdim, aby som nebol súdený

Igor, 10. december 2012 – 16:08 -

Čokoľvek píšem, píšem iba za seba, lebo za iných sa nedá. Indiánske príslovie hovorí, že neposudzuj nikoho, ak si nekráčal v jeho mokasínach aspoň míľu. Tak aj dnes, keď uvažujem ako dosiahnúť čistotu svojho myslenia, nemôžem to zovšeobecňovať. Nemôžem vedieť, čo vás ostatných oslovuje, aké máte svoje prežitia a pochopenia. Neviem aká je vaša dôvera a istota. Môžem to iba tušiť a vo chvíľach vzájomného naladenia vycítiť, že nejako podobne vibruje viac ľudí v mojom okolí. Nie však všetci a to je v poriadku. Preto má zmysel zdieľať svoje vnútorné prežitia. Môžu sa stať motiváciou k hľadaniu cesty. Ale cesta je pre každého z nás aj tak jedinečná. A to je to krásne na tom.

Udalosti sa valia životom a uvedomujem si, koľko práce je treba ešte urobiť. Každá v sebe skrýva nejaký postoj, rozhodnutie, ktoré je treba učiniť.
Prechádzam si všetkých najbližších okolo seba – manželku, deti, súrodencov, rodičov, švagrov a švagriné, spolupracovníkov, susedov… Uvažujem o uplynulých prežitiach, či mám nejaké vnútorné výhrady voči niektorému ich prejavu. Čo sa ma dotklo ? Čo pozorujem a aké vibrácie to u mňa vyvoláva ? Ak sa objavuje vnútorný pocit nevôle a tlačia sa myšlienky ako „Nechápem ako ešte môže…“, „Veď toľkokrát som mu/jej už hovoril…“, či dokonca „Brr, toho teda nemusím…“, možno iba jednoducho „Au to ma bolí…“ a podobné, je čas sa hlbšie zamyslieť. Čo je to, čo spôsobuje tento môj postoj ? Nie je to náhodou nejaký rezonančný obvod ukrytý hlboko vo mne, ktorý sa rozochveje rovnakou strunou, vždy keď niečo podobné vidím, alebo dokonca osobne zažívam od dotyčnej osoby ? Kedy v minulosti som podobne jednal ? Samozrejme, mám tendenciu to ihneď zavrhnúť: Pokračovať »

Prečo sme chorí?

Redakcia, 22. november 2012 – 17:31 -

Zdravie
považujeme za jednu z najdôležitejších vecí v našom živote. Pri gratuláciách častokrát odznie „želám Ti zdravie…“. Sokrates povedal, že telo je iba obalom duše. Ak ochorie duša, ochorie aj telo. Akékoľvek choroby, ktoré poznáme, vznikajú vždy vtedy, keď sa trápi ľudská duša.

Čo vieme o duši? Naša duša sídli v solar plexe (slnečná pleteň, tretia čakra) pod hrudnou kosťou v strede. Niet v človeku väčšieho bohatstva ako je jeho duša. S dušou treba intenzívne spolupracovať. Ak sa o ňu nestaráme, vedie to k psychosomatickým chorobám, čo sa už dnes pripúšťa, aj keď veľmi opatrne. Zdravie, aj keď sa to nezdá, si poškodzujeme my sami, svojím postojom, svojimi negatívnymi pocitmi.
Že ktoré sú to? Závisť, nenávisť, krivda, zloba, ľútosť, strach alebo trápenie sa za iných. Ak niektorý z týchto pocitov ľudia „pustia do svojho vnútra“, potom za všetky následky nesú sami zodpovednosť. Keď máme neporiadok v duši, máme snahu odsunúť riešenie na neskôr. Nechceme riešiť veci teraz, lebo do toho by sme museli zahrnúť seba a uvedomiť si svoj stav. Keď sa prinútite ho uvedomiť si tu a teraz, zistíte, že máte jeden nevyriešený problém, druhý, tretí – a voláme to stresom. Módne slovo, ktorého sa chytáme aj keď nevypovedá vlastne o ničom. Vytvárame
antistresové programy, pričom zabúdame na najdôležitejšie: nie je možné zachraňovať človeka, ak sa on sám zachraňovať nechce. Neexistuje zdravá duša a choré telo,  neexistuje chorá duša a zdravé telo.

Každý orgán v tele má okrem fyziologického poslania aj duchovnú dimenziu. Napríklad žalúdok a hrubé črevo sú kontrolované strachom. Pokračovať »

O myslení …

Erik, 20. október 2012 – 23:10 -

Je to už sedem rokov, čo som bol na prednáške o myslení. Hneď od jej začiatku som vedel, že to je oblasť, ktorú som vtedy vo svojom živote ešte nezvládol, a že predo mnou stál človek, ktorý už je v tom o kúsok predo mnou. Začal som teda viac dbať na to čo chcem, ako myslím a konám. Zvýšené úsilie o dobro, snaha o čisté myslenie a nezištné konanie mi postupne prinášalo nezabudnuteľné prežitia, ktoré ma uistili v presvedčení, že kvalita môjho života závisí od kvality môjho chcenia, myslenia, reči a konania. A zároveň, že mám v sebe schopnosti, vďaka ktorým som schopný rozlišovať, čo je pre mňa v tomto svete dobré a čo zlé.

Koho tento úvod oslovil môže kliknúť na odkazy nižšie, kde svoje skúsenosti a prežitia viac opisujem. Samozrejme možnosti môjho vývoja ( nášho vývoja ) v tom sú tak rozsiahle, že sa javia ako „bez hraníc“, preto pripúšťam, že informácie ktoré v úvahách predkladám môžu pre mňa časom vyznieť aj aj trocha inak, najmä keď k nim pribudnú ďalšie prežitia; a možno aj pre Vás… Podávam ich však ďalej s presvedčením, že sú ľudia pre ktorých môžu byť prínosom, a tí si ich nájdu…

Ale poďme poporiadku – nájdime si čas pre seba:

1., Schopnosti rozlišovania – jemný cit a hrubý rozum

2., Myšlienka – forma energie

3., Chyba v programe človeka – žeby dedičný hriech?

4. Kvadrant  a zákonitosti myslenia – „bez práce na sebe nie sú …“ alebo ako si pomôcť

 

Sebaľútosť

va, 20. september 2012 – 15:06 -

Tento článok vznikol 17.júla. Dnes už jeho autor nie je medzi nami. Poslal mi ho vtedy, bol zvedavý na môj názor.

Dnes si dovoľujem tento článok zverejniť s vedomím, že by si to tak želal  a s vďakou za odovzdanie múdrosti získanej prežitím.

Viera L.

 

S E B A Ĺ Ú T O S Ť

Mali ste niekedy pocit samoľútosti pri stretnutiach a rozhovoroch s partnerom, rodinnými príslušníkmi, známymi a priateľmi? Ja áno. Poznanie a uvedomenie si chýb, ktoré konáme ( vlastne konali sme, pretože už chceme byť lepší ),  nás na jednej strane posilňuje v našom odhodlaní konať už len dobro, no na druhej strane nám dennodenne predkladá spätný pohľad na našu minulosť.

Mne sa to tak deje. Pri týchto rozhovoroch mi je často minulé konanie pripomenuté. Považujem to za správne,  pretože mi to môže pomôcť byť stále bdelý a nepodľahnúť sebauspokojeniu, že to, čo bolo, sa ma už netýka a mám to  definitívne  za sebou. No samotné pripomenutie bolí. Bodaj by nebolelo, keď sa  v tej chvíli vynoria spomienky a človek opäť vidí vlastné chyby, zlyhania. Znovu má pred očami to zrkadlo, v ktorom sa môže vidieť  pokrivený, zdeformovaný, rozmazaný a roztrasený.

Vo chvíli, keď mám svoju minulosť predloženú “ako na tácni” , by som najradšej utiekol a schoval sa. Ak je na tácni aj veta, že sa mi “už nedá veriť”,  vtedy mám pocit, že akékoľvek moje dobré snahy prichádzajú neskoro, sú a budú márne a vynára sa sebaľútosť.

Sebaľútosť je  najjednoduchším riešením ega. Svojou lákavou myšlienkou nám navodí stav, doslova nám našepkáva,  že to nie MY, ( veď my sme predsa pochopili a už nikdy nezhrešíme ),  že za všetko môže a aj vtedy mohol niekto iný. Je to veľké pokušenie lákajúce podľahnúť .

“Ten, kto sa poníži,bude povýšený. ” Tieto slová napovedajú, že pokora je to najhlavnejšie pri prijímaní dôsledkov našich skutkov. Zodpovednosti sa predsa nie je možné vyhnúť. Nuž prijímajme čo sa nám deje. Nie je to žiadna krivda, ako sa to snaží vysvetliť naše ego. Je to len zber, je to žatva.

Recept na to, ako odolať sebaľútosti, nepoznám. No môžem napísať, že je potrebné zaťať zuby. Nie so zlosťou, ale s hlbokou pokorou a uvedomením, že sa nám nedeje nič iné, len to, čo je pre nás v tej chvíli to najpodstatnejšie. Ak sme ozaj oľutovali, ak sme si ozaj úprimne dali predsavzatia byť lepší, ak sme sa s plným vedomím a ozaj zo srdca rozhodli poučiť  a neopakovať minulosť, tak potom verme, že po prežití toho čo nazývame bolesť príde Pokoj a Láska.

Nestarajme sa kedy to bude, veď na čase predsa nezáleží. Stačí nám len viera, že raz príde. Príde vtedy, keď ju budeme vedieť nielen prijímať, ale aj rozdávať. Veď načo je človeku niečo, s čím nevie zaobchádzať?

Učiť môže len ten, kto sám má múdrosť. Lásku môže rozdávať len ten, kto ju má hlboko ukotvenú v srdci. Svetlo môže šíriť len ten, kto sám svetlo prijíma. Nič iné, ako vypustiť sebaľútosť mi neostáva.
Inak nebude ani Pokoja a Lásky.

Stanislav

 

 

 

 

 

 

Čo nám v škole neprezradili o velikánoch?

Tono, 13. september 2012 – 20:42 -

Pokračovanie…2.časť

Hm, dieťa pre mnohých z nás môže byť zvláštne čudo. Najmä, keď sa narodí. Jačí TO a my nevieme, kde TO stíšiť. V noci nás TO budí a my nevieme, kde TO vypnúť. Nemá TO ovládač, nemá TO manuál, našim slovám nerozumie. A čo je úplne najhoršie, každé je naprogramované ináč. Dieťa je prosto veľmi nevyspytateľný neidentifikovateľný objekt, teda TO.

Áno, je to tak, ak sa ho pokúšame pochopiť racionálne ako TO, ako objekt. Tento objekt sa totiž javí navonok dosť nezrozumiteľne pre našu racionálnu logiku. Nepoužíva logický jazyk na aký sme zvyknutí, keďže ešte nemá vyvinutý rozum. To však neznamená, že jeho reč nie je jasná a logická. Len my sme zabudli na reč, ktorou hovoria deti. Hoci kedysi sme sa aj my ňou márne pokúšali osloviť dospelých. Dopadli sme podobne, ako dieťa, s ktorým sa teraz už ako dospelí, pokúšame nadviazať dialóg.

Deti sa prihovárajú citovou rečou.

Len si tak spomenúť, ako sme sa prihovárali k mamke ešte v čase, keď sme boli v bezpečí jej lona. Akou rečou sme to hovorili po narodení? Keď sme sa cítili príjemne, ako sme to dávali najavo? Úsmev, džavot, výskot? A opačne, aké „slová“ sme volili, ak nám bolo nanič? Plač, hnev, krik? To boli krajnosti. A bolo aj niečo medzi týmito citovými pólmi? Áno, usilovali sme sa hovoriť očami, gestami, mimikou, melódiou zvukov…

O naše hlbšie posolstvá však nebol záujem. Dospelí ich nepochopili. Logicky sme ich prestali ponúkať. Až postupne aj my sme stratili kontakt s múdrosťou, ktorá nás vnútri oslovovala a stratili sme aj detskú reč.
Stávali sme sa dospelými, stále viac a viac závislými od vonkajšieho sveta, od vlastného rozumu, ktorý je zameraný na vonkajší zmyslový svet. Závislými od vonkajšieho sveta a nezávislými od vnútorného. A to sme nazvali sloboda. Pokračovať »

Čo nám v škole neprezradili o velikánoch?

Tono, 1. september 2012 – 22:00 -

Keď si tak v rýchlosti prebehneme úsek od chvíle, kedy sme po prvý raz ako prváčikovia zasadli do školských lavíc až po maturitu či štátnice, možno ani nedokážeme spočítať o koľkých významných osobnostiach literatúry, vedy, politiky, náboženstva, filozofie sme sa učili. Bolo ich toľko, že ich nedokážeme ani spočítať…

A čo nám dnes o nich zostalo v pamäti? Že Komenský bol, tuším, učiteľ národov, však? Einstein? Teória relativity, či niečo také. Knieža Rastislav? Žeby prvý slovenský, či slovanský panovník, alebo žeby to bol Mojmír? Platón – antický filozof? Rodshild? Hmmm, finančník?

Extrémny pragmatik si možno pomyslí: „Hm, a načo mi to je vedieť? V praxi je mi to úplne nanič!“ A musím mu dať za pravdu. Áno, je to nanič, no nie preto, že spomínané osobnosti neboli dosť významné, alebo žeby neboli pre ľudstvo veľkým prínosom. Ale preto, že nám učitelia o nich povedali len to nepodstatné. Pár faktov, poprípade aj veľa faktov, no žiaľ len zmyslovo vnímateľných faktov. Faktov na to, aby sme o nich mali prehľad a nikto nás nezaskočil, keď sa také meno niekde spomenie.

V školstve chýbajú osobnosti.

A to je skutočne nanič. Pretože to skutočne najdôležitejšie nám učitelia o nich nepovedali. Nepovedali, lebo sami nevedeli. Tiež boli žiakmi a učili ich učitelia, ktorí do podstaty veľkých osobností neprenikli. Neprenikli, lebo ich k tomu nikto nepriviedol a sami sa k tomu nedopracovali.

Významný slovenský priekopník v oblasti školskej psychológie a pedagogiky prof. Miron Zelina už pred 30-timi rokmi poukazoval na to, že školstvu chýbajú osobnosti. Osobnosť totiž to tajomstvo pozná, prinajmenšom ho aspoň tuší. Žije ním a využíva ho vo svoj prospech a v prospech všetkých. Školstvo na Slovensku má však osobností ako šafranu, preto málokto tajomstvo velikánov pozná. Pokračovať »

Vnútorná otázka

Stano, 29. júl 2012 – 9:46 -

 V živote sa mi predkladajú situácie, na ktoré reagujem tak,  tak ako to v tej chvíli cítim. Ozaj cítim? Nie je to skôr o tom, že v týchto situáciách sa nachádzam v rôznych duševných rozpoloženiach? Som plný myšlienok a hodnotení? A čo vlastné ego?

 Kráčal som po ulici a oproti išla  pani zo psom. Bola nedbalo oblečená, pes štekal, bol poplašený. Pozrel som sa na tú ženu a hlavou mi prebleslo : aká nesympatická pani, aký splašený pes.

 Moja mama má už svoj vek. No drží sa. Sama si varí, no zrak a ruky už tak neposlúchajú. Uvarila polievku, ponúkla ma. Dal som si. No všimol som si, že prísady neboli opracované tak ako inokedy. Nuž som mamke povedal, že už má svoj vek a že to už  vidieť aj na jej varení. Mamy sa to dotklo. ( Bodaj by nie, takýto „citlivý“ prístup, by sa dotkol asi každého). Pokračovať »

Návšteva Zaježovej

Igor, 29. jún 2012 – 13:33 -

 V slnečnú a bezoblačnú sobotu 16.júna sme sa pätnásti vybrali na návštevu k pani učiteľke Magde, na exkurziu a zároveň krásny výlet do srdca Slovenska pod Zvolen do dediny Zaježová (www.zajezka.sk). Pani Magda nás privítala v útulnom posedení v tieni pod jablonkou nielen vlastnoručne upečeným voňavým chlebíkom, domácim tvarohom, ovčím syrom a zeleninkou zo záhradky ale predovšetkým s otvoreným a láskavým srdcom. Prezreli sme si tvorivo zariadenú, bohato farebne vyzdobenú súkromnú školu vsadenú uprostred nádhernej prírody, kde pani učiteľka využíva prvky waldorfskej pedagogiky. V jednej triede sa učia prváci až štvrtáci. V nej deti nadobudnú vedomosti, rozvíjajú svoje umelecké cítenie, pracujú rukami, separujú odpad,.. Všetko prirodzeným, nenúteným spôsobom. Často vyučovanie prebieha pod holým nebom. Právom túto školu nazývajú “kráľovskou”. Pokračovať »

Dlhá cesta do zamestnania

Erik, 5. jún 2012 – 3:41 -

Zopár dní dozadu som sa vybral do zamestnania  o niečo neskôr než  je to pre mňa obvyklé vo firme kde pracujem. Ako to už v takých prípadoch býva ani dopravné spojenie cez MHD mi neprialo, takže som bol nútený nastúpiť na prvý autobus, ktorý by ma aspoň čiastočne priblížil k cieľu mojej cesty. Vedel som že budem musieť prestupovať a že ani ďalšie spoje pravdepodobne neprispejú k tomu, aby sa čas prepravy minimalizoval. O pár minút som vystúpil v centre mesta, ale mimo dopravnej špičky. Na zastávke v blízkosti ktorej som vystúpil, som si nešiel ani overiť cestovný poriadok; bol som rozhodnutý nastúpiť na prvý autobus, ktorý ma povezie bližšie k zamestnaniu. Na moje potešenie o chvíľku išla linka, ktorá síce mala konečnú ešte v centre, ale o ktorej som vedel, že mimo cestovného poriadku pokračuje presne tým smerom, ktorým som potreboval ísť. Dovtedy sa mi  už niekoľko krát podarilo poprosiť vodiča aby ma zobral, samozrejme s platným cestovným lístkom. Veľmi rýchlo som sa rozhodol že nastúpim a na konečnej poprosím … Keď som nastúpil a začal si pripravovať reč na oslovenie vodiča, napadlo ma „ Erik, vycíť situáciu, ako bude vodič reagovať a priprav sa na túto reakciu dopredu“; Pokračovať »

Žitie, bytie a prítomný okamih

va, 11. máj 2012 – 22:18 -

Je piatok poobede.  Rýchlym krokom kráčam hlavnou  ulicou mesta a premýšľam, čo ma dnes ešte čaká. Čo ešte musím, čo by som chcela a  čo by som mala urobiť.  Mysľou preskakujem od  toho, čo bude, k tomu, čo bolo. Ako bolo dnes v práci a či som urobila dobre,  že  som nešla so známymi na kávu,  či sa neurazili.
Je horúco.  Zajtra vraj príde dážď a ochladenie.  Snažím sa potlačiť pocit podráždenosti z hluku,  ktorý robia rozjarení  maturanti.  Aj bez toho som dosť unavená.
Hlavnú ulicu strieda Mlynská a vchádzam do parku pri stanici.
Konečne chládok!
Ale čo to? Odrazu sa cítim inak.  Spozorniem a až teraz si všimnem nádhernú, majestátnu scenériu.

Veď to kvitnú gaštany!
Kvitnúce gaštany – moja potecha. Obraz, ktorý v sebe nesie  spomienku na všetky máje.  Z detstva, z obdobia prvej lásky i ten minuloročný.
Vrásčitá kora širokánskych kmeňov vyvoláva túžbu dotknúť sa jej a  prstami čítať slepeckým písmom zaznamenané prežitia.
A potom sa vzniesť do výšky a chvíľu bývať v zakvitnutých korunách.
Nadýchnem sa vône a vnímam, že predošlý svet sa stratil.
Kde je moje unavené JA?  Ani problémy tu nie sú, zmizli spolu s ilúziou nepríjemností, ktorá ma ešte pred chvíľou obklopovala.
Je tu len táto nádherná prítomnosť, ktorej som súčasťou.
Vraciam sa “do topánok”, ďalej kráčam po chodníku, omnoho ľahšia, osviežená a posilnená.
Usmievam sa na kvitnúce stromy a sľubujem im, že napíšem o tom, ako kvitnú.
Aby si ich ľudia všimli, oni sa im odmenia.

Žiarislavova hudba

Igor, 10. máj 2012 – 18:08 -

Prvýkrát som sa s hudbou Žiarislava Švického (www.ved.sk) stretol asi pred 7 rokmi počas jedného letného tábora na Byšte, na ktorom sa zúčastnila aj pani Magda – Zelesana, ktorá každé ráno spievala pieseň „Chvála za nový deň“. Vtedy som ešte nevedel odkiaľ  táto pieseň pochádza.  Asi o rok,  počas iného letného tábora na farme u pani Katky v Transilwahnii som mal možnosť vypočuť si viacero piesní z CD. Bola to pre mňa zvláštna hudba,  ktorá mi pripadala aj nepripadala ako ľudová. Priznám sa, že ľudovú hudbu som nikdy nepočúval. Tieto piesne mi však zneli inak, bolo v nich čosi viac, čosi čo chytá za srdce.  Pokračovať »

Uvedomenie

Judka, 7. apríl 2012 – 9:57 -

Po prednáške nás prednášajúca vyzvala, aby sme povykladali stoličky na stôl, aby mohla upratovačka poupratovať. Pustila som sa  do vykladania stoličiek, ktoré boli blízko mňa. Poobzerala som sa okolo seba a v duchu zašomrala, že prečo nevykladajú ostatní, veď sú odo mňa oveľa mladší. Ale hneď som si spomenula, že pred rokom som ledva vydržala obsedieť na prednáškach. V tom čase ma bolela chrbtica a aj ležanie a sedenie mi spôsobovalo problém. Poďakovala som, že dnes môžem, že mi to „zdravie“ dovolí a s láskou som vykladala a vykladala a o ostatných sa nestarala.

Nečakaný dar

va, 13. marec 2012 – 23:06 -

Príjemné marcové slniečko a vôňa blížiacej sa jari ma  vylákali do záhradky pred dom.
Je už takmer polovica marca.  Pohľad na suché haluze viniča mi pripomenul informáciu,  ktorú som zahliadla pred časom v nejakých novinách: “v marci sa strihajú stromy a vinič.”
Áno,  tohto roku to budem prvýkrát robiť sama…, ale ako sa to má?
Prečo som sa len v minulosti o to nezaujímala viac?!
Vzala som záhradnícke nožnice a pustila sa do práce.
Pomaly, postupne som odstrihávala suché výhonky, ktoré padali na vetrom vysušenú podu.
Po každom cvaknutí nožnicami vinič akoby ticho ďakoval za odstránenie starých, odumretých častí. Tých, ktoré už nezarodia.
Nevedomky si želá zbaviť sa nepotrebného, čo najbohatšie sa obliecť do nového šatu a zarodiť čo najviac. Splniť svoju úlohu. Pokračovať »

O mikulášskom balíku

Judka, 29. február 2012 – 19:53 -

Trochu sa angažujem na základnej škole, ktorú navštevuje mladšia dcéra.
Spolu s niekoľkými rodičmi sme rozhodovali, či mikulášsky balík dostanú všetky deti, alebo len tie, ktorých rodičia zaplatili členský príspevok do ZRPŠ.
Nie je dôležité ako hlasovanie dopadlo, ale ako humánne zareagovala naša dcéra, keď jej spolužiačka ôsmačka zo slabšej sociálnej rodiny balík nedostala a videla aké bolo dievčatko smutné. Dostala nápad, ktorý hneď s kamarátkami zrealizovala. Odobrala niečo zo svojho balíka a doplnila ho sladkosťami, ktoré vyzbierala od spolužiakov. Balík nenápadne položila na stôl spolužiačke. Nechcela jej ho dávať do rúk, vraj by jej to takto nepadlo dobre. Potom ju sledovala a radovala sa, keď videla ako ju to potešilo.
Keď mi to rozprávala tiekli mi slzy po tvári. Som vďačná a ďakujem za to, akého vzácneho človeka máme doma.

Pomáhajme vždy, keď k tomu príde impulz

Igor, 15. február 2012 – 13:18 -

Chcel by som sa podeliť o svoju nedávnu skúsenosť, ktorá ma utvrdila v tom, že zákony vesmíru fungujú dokonale, aby nás poučili v každej životnej situácii.
Boli sme v horách a náhle začalo snežiť. Kráčame s manželkou po parkovisku a vidím nejakú pani ako sa snaží založiť reťaze na svoje auto. V mysli mi prebehlo: „Mal by si jej pomôcť“. Hneď na to výhovorky: „Ale veď Ty si reťaze nikdy nenakladal, aj tak by si to nevedel. A nenecháš tu stáť manželku a budeš sa venovať cudzej pani . Len trochu sneží, vôbec reťaze netreba !“  Sadáme do auta a pomaly schádzame po úzkej horskej ceste cez les. Pokračovať »

Komunikácia s bytosťami lesa ?

Igor, 15. február 2012 – 13:17 -

Prírodu veľmi milujem a chodím do nej často, ale bytosti prírody nevidím. Minule som prechádzal lesom a náhle ma upútal mladý stromček, ktorý bol celkom ohnutý, lebo na neho spadol hrubý suchý konár. Tak som si povedal, že budem aspoň trochu užitočný a ťažký konár som odsunul nabok. Mladý stromček sa okamžite vystrel. Chvíľu som sa na neho s potešením díval. Vtom som zboku začul šuchot. Objavila sa statná jelenica. Srsť mala nádhernú žiarivo sivú, ako keby ani nebola z tohto kraja. Zastavila sa pár metrov odo mňa a uprela na mňa obrovské krásne oči. Ani som nedýchal, taká to bola pekná chvíľa. Chvíľku postála a odbehla. Aj keď som bytosti lesa nevidel, povedal som si, že nešlo o zhodu náhod a poďakovali sa mi týmto spôsobom. Príroda je živý a veľmi inteligentný organizmus.

Splnená dovolenka

Erik, 10. január 2012 – 22:22 -

Minulý rok v septembri som sa so svojou rodinou a priateľmi vybral na dovolenku do „ Tirol“. Ako to už v takýchto prípadoch býva najbližší príbuzní nás začali učiť o tom, čo všetko sa môže alebo nemôže na cestách prihodiť. Najdôležitejšia informácia, ktorá mi z tej „porady“ zostala v mysli bola informácia profesionálneho taxikára, môjho švagra, o policajných hliadkach, o mastných pokutách za nedodržanie rýchlosti, o kamerových všetko zachytávajúcich systémoch na diaľniciach, o zabavovaní vozidiel pri nezaplatení pokút … Takže ako vodič s princeznou v detskej sedačke a kráľovnou po mojom boku som bol na pozore takmer celou cestou tam a späť. Pokračovať »

Obraz budúcnosti

va, 5. január 2012 – 17:49 -

Týmto príspevkom sa chcem vrátiť k článku “Obraz ľudstva v kvadrante pozitívnej budúcnosti” z 19.novembra 2011.
K tomuto nádhernému slovnému opisu života človeka.
Života, aký mu bol prisľúbený a po akom vedome, či nevedome túži každá ľudská duša. Pokračovať »

Ako som iba na polovicu počúvla svojich anjelov

Marika P, 19. december 2011 – 15:30 -

       Pred pár dňami po ceste do práce mi anjeli pošepkali slovíčko polícia. Počúvla som, zmiernila tlak na plyn a udržiavala predpísanú päťdesiatku. V meste som zaparkovala, kde som síce zvykla aj inokedy, aj keď viem, že tam nie je dovolené. Spomenula som si, čo mi bolo pošepkané, ale riskla som to. Do roboty som stíhala len tak – tak  a aj k dcére, ktorá býva neďaleko som niečo niesla. Večer pred ôsmou, po práci ma za stieračom čakal odkaz – Zastavte sa na polícii. Poďakovala som (vždy poďakujem za všetko, čo mi príde do cesty, aj za to príjemné ale aj za menej príjemné). Na políciu som zašla ráno. Bol tam sympatický muž. Porozprávala som mu celý priebeh. Povedal, že pokuta by mohla byť aj 50 Eur ale, že mne dá len symbolických 5 Eur. Poďakovala som a plná lásky odišla.

Pani Chica z Baependie

Judka, 16. december 2011 – 12:18 -

Príbeh, ktorý ma oslovil z knihy Jako řeka, jež plyne od Paula Coelha (vlastný preklad z češtiny):

Čo je to zázrak ?

            Poznáme najrôznejšie definície: niečo, čo je proti zákonom prírody, priaznivý zásah v okamihu hlbokej krízy, niečo vedecky nemožného atď.
            Mám svoju vlastnú definíciu: zázrak je to, čo naplňuje našu dušu mierom. Či už sa prejavuje ako uzdravenie, alebo ako splnenie priania – výsledok je ten, že keď ku zázraku dôjde, pocítime hlboku úctu a vďačnosť za milosť, ktorou nás Boh obdaril. Pokračovať »

Práca na mojom myslení

Judka, 1. december 2011 – 21:01 -

           Pred rokmi som sa dozvedela o kvadrante myslenia, to znamená o správnom usporiadaní myšlienok. Viem, že ako myslím, taká som a preto si chcem očistiť myseľ od negatívnych myšlienok a smerovať k tomu, aby moje myšlienky boli len pozitívne. Do kvadrantu spomienok vľavo dole zatrieďujem negatívne myšlienky z minulosti. Do kvadrantu strachu a obáv vpravo dole ukladám negatívnu budúcnosť. Hore doľava zadeľujem pozitívnu minulosť a volám ho kvadrant spomienok a hore doprava do kvadrantu tvorivosti  vkladám pozitívnu budúcnosť. Pokračovať »

O reinkarnácii

Judka, 27. november 2011 – 22:09 -

            Reinkarnáciou sa zaoberám mnoho rokov. Prečítala som veľa kníh od rôznych autorov a takmer všetky hovoria o tom istom. Aj veľkí grécky filozófovia ako Pythagoras a Platón o tom hovorili. Aj v biblii o tom bola zmienka ale v roku 553 bola vyňatá na 5. Ekumenickom koncile v Konštantinopole.
            Tak ako aj iní ľudia aj ja som zvedavá na svoje predchádzajúce životy.  Zaujímalo by ma kde som žila, kým som bola a koľkokrát som tu už bola. Ale je to zariadené tak, že keď prichádzame na svet na nič si nepamätáme. Asi preto, lebo nie sme pripravení prijať zodpovednosť za svoje minulé činy. Keby sme vedeli, že sme boli uznávanými štátnymi alebo cirkevnými hodnostármi to by sme prijali s nadšením ale možno by nám to nepridalo na nežiaducej pýche.  Ale keby sme vedeli, že nie všetky naše skutky boli chvályhodné, že sme napáchali zlo, to by sa nám asi ťažšie trávilo. Mali by sme výčitky, hanbili by sme sa, nedôverovali si. Pokračovať »

Básne môjho syna Viktora

Tana, 25. november 2011 – 12:50 -

Čo je s tebou?

Skús sa postaviť na samý vrch skaly,
cítiš sa byť veľký, no zároveň taký malý –
svet krásy sa zdá byť nepoznaný,
si ako liany v plote, si zaviazaný.

Tisíc myšlienok a hurikán v tele,
nevidíš cestu, nevieš čo sa deje –
či zoskočiť cez oblaky a okúsiť čaro neba
či v odraze potoka sledovať samého seba.

Nie je to ako stavať príbytok holými rukami,
je to ako skočiť na plť a viesť sa vlnami,
postav sa a skús sa rozhliadnuť,
na prístav už musíš zabudnúť… Pokračovať »

17.november

va, 22. november 2011 – 10:54 -

17.november

Celý svet dodnes vyslovuje svoj obdiv nad tým, ako prebehla v bývalom československu revolúcia,ktorá dostala prívlastok “nežná”.

Pamatám si ako som pozerajúc na zábery z námestí, sedela pred obrazovkou a plietla.Vedľa spali moji dvaja malí synčekovia.
Pokračovať »

Obraz ľudstva v kvadrante pozitívnej budúcnosti

Igor, 19. november 2011 – 20:23 -

Myslime na spoločnosť, v ktorej sme všetci v neustálom a živom kontakte so Stvoriteľom. Vo svojom vnútri vnímame prúd inteligentnej, chápavej a všetko prijímajúcej sily. Tento prúd sa vo vlnách lásky leje z našich sŕdc ďalej do stvorenia. Spätné vlny vďačnosti smerujú hore, aby sa v nádhernej duchovnej komunikácii vracali v podobe ešte väčšej lásky a čistoty. Na všetko a všetkých sa pozeráme ako chápajúci a milujúci. Vieme v každom okamihu svojho života odkiaľ a kam kráčame. Plynieme všetkými svetmi stvorenia pod jasným vedením cítiaceho ducha. Všade radostne tvoríme, aby sme činom vyjadrili to najkrajšie z nás. Cítime, ako hlboko sme milovaní. Láska k nám vždy plynie ako najväčšia pomoc na našej ceste. Otvárame sa jej, aby pôsobila v nás a cez nás. Z takéhoto vnútorného stavu sa rodí aj usporiadanie našej spoločnosti a náš vzťah k hmotnosti. Pokračovať »

Zrútenie

Stano, 18. november 2011 – 9:49 -

Všetko speje k zrúteniu. K zrúteniu už naozaj veľa nechýba

Také a podobné vety počúvam z rôznych strán. Počúvam ich od ľudí, ktorých si vážim. Majú pravdu v tom, že to, čo sa deje dnes, nemá dlhé trvanie, že to čo vytvoril človek svojím egom a necitom sa raz zosype.

Vieme čo je zrútenie? Vieme ako bude prebiehať? Vieme vôbec čo toto slovné spojenie predstavuje? ( V ďalšom budem tento výraz písať v úvodzovkách, pretože skutočnú odpoveď nevie nik z ľudí )  Pokračovať »

Otvorený list pani premiérke Slovenskej republiky Ivete Radičovej

Igor, 13. november 2011 – 19:44 -

Vážená pani premiérka,

My, občania Slovenskej republiky, ktorí sa usilujeme a naďalej sa budeme usilovať žiť čestne, Vám týmto  chceme vysloviť svoju dôveru a poďakovanie za Vašu snahu priviesť do našej politiky lúč svetla. Urobili ste pre nás veľa. Ako žena, prejavujúca sa citom, ukázali ste, že aj dobré hodnoty môžu vládnuť v politike a vedení štátu. Aj keď na Vás neustále útočili a kládli Vám prekážky, Vy ste neosočovali nikoho. Snažili ste sa tvoriť to, v čo ste verili, čo pomôže nám všetkým a nie bojovať o moc a osobný prospech. Chceme Vám povedať, že Vašu snahu sme si všimli a veľmi si ju vážime. Pokračovať »

22.12.2012

Tana, 7. november 2011 – 18:21 -

Včera som sa na internete opäť stretla s článkom, hlásajúcim dňa 22.12.2012 koniec sveta, apokalyptickú katastrofu s prepólovaním zemských osí s následkom zániku takmer celého ľudstva.

Článok veľmi presvedčivo odôvodňuje príčiny vzniku tejto apokalypsy s poukazom na opakujúce sa vesmírne deje, v súvislosti s dávnymi historickými udalosťami na Našej Zemi a s podrobným matematickým prepočtom týchto udalostí. Pokračovať »

Otázky ktoré sa vynoria….

Stano, 7. november 2011 – 13:36 -

Tento film som videl pred rokmi, no slová ktoré som v ňom počul, som si zapamätal dodnes. Hlavný hrdina pred rozhodujúcim bojom s neistým výsledkom si kľakne, odloží zbroj a začne sa takto modliť:

 

„Pane mnoho som myslel, no nemyslel na to, čo myslieť som mal.

Mnoho som rozprával, no nepovedal to, čo povedať som mal.

Mnoho som vykonal, no nevykonal to čo, vykonať som mal“. Pokračovať »

Myšlienkové útvary a zákony stvorenia

Igor, 6. november 2011 – 21:47 -

Každá myšlienka je energia a okamžite vytvára odpovedajúci útvar v jemnejšej, zrakom neviditeľnej hmote. Väčšina týchto útvarov je prchavých, pretože vznikajú z nejasných a rozlietaných myšlienok. Ihneď po svojom vzniku sa rozpadávajú.  Ale silné, emóciami nabité myšlienky majú silu vytvoriť dlhodobo žijúce útvary a to buď pozitívne, alebo negatívne podľa svojho zamerania. Tieto útvary, kým sú živené, ovplyvňujú okolie a napokon aj tvorcu samotného.

Ak si nedávam pozor, uvedomujem si, že na nejasné, často protichodné a prchavé myšlienky vyplytvám v priebehu dňa veľkú časť svojej tvorivej sily. Pokračovať »

Prečo anjel strážny plače…

va, 31. október 2011 – 8:19 -

Kráčala som po chodníku.
Zrak mi padol na slová napísané sprejovou farbou na betónovom obrubníku:

A N J E L   S T R Á Ž N Y,   P R O S Í M   N E P L A Č,
M Y  C H C E M E  S V O J E  S N Y  Ž I Ť! Pokračovať »

Igor, 12. október 2011 – 14:34 -

Sme dobro a milosrdenstvo,
sme súcit a porozumenie,
sme pokoj, radosť a svetlo,
sme odpustenie a trpezlivosť,
sme odvaha a sila.

Sme pomocníci v dobe nedostatku,
sme utešitelia v dobe smútku,
sme liečitelia v dobe zranenia,
sme učitelia v dobe zmätku.

Sme  najhlbšia múdrosť a najvyššia pravda,
sme najväčší pokoj a najkrajšia láska.
To všetko sme. 

Neale Donald Walsch

Láska

Igor, 12. október 2011 – 10:37 -

Keď vás Láska zavolá, nasledujte ju, hoci jej cesty sú ťažké a strmé.
A ak vás ovanú jej krídla, poddajte sa jej, hoci meč ukrytý v jej perí vás môže poraniť.
Keď k vám prehovorí, uverte jej, hoci jej hlas možno rozvíri vaše sny ako severák, pustošiaci záhrady. Lebo práve tak, ako vás láska korunuje, tak vás aj križuje.
Ako vďaka nej rastiete, tak sa v nej strácate.

Lebo práve tak, ako stúpa k vašej korune a pohládza vaše najnežnejšie výhonky, chvejúce sa v slnečnom jase, tak klesá k vašim koreňom a pretŕha ich objatie so zemou.
Zbiera si vás ako obilné snopy.
Mláti vás, až ste celí nahí.
Preosieva vás, kým vás nezbaví pliev.
Zomieľa vás až do biela.
Hnetie vás, až sa jej celkom poddáte.
A potom vás položí na svoj svätý oheň, aby ste sa stali posvätným chlebom na svätú hostinu Božiu.
Všetko toto s vami láska robí, aby ste spoznali tajomstvá svojich sŕdc a v tomto poznaní sa stali časťou srdca Života.

Chalíl Džibrán, Prorokova záhrada