Lipovce 2017

Igor, 12. september 2017 – 15:17 -

Začiatkom augusta sme sa opäť zišli na spoločnom štvordennom stretnutí v Lipovciach. Tohto roku sa nás zišlo 39, z toho 9 detí. Prišli sme sa navzájom obohatiť o svoje skúsenosti a povzbudiť do ďalšej práce.  Spája nás snaha o prácu na sebe, na svojom myslení a cítení, aby sme sa stali vedomými, celistvými a radosť šíriacimi ľuďmi. Jediný spôsob ako zmeniť svet, je zmeniť seba.  A tak sa o to už nejaký ten piatok usilujeme s väčšími či menšími úspechmi. Občas si nás život každého vyskúša a ide to akoby od deviatich k piatim, ale aj snaha sa ráta. Preto je dobré stretnúť sa s podobne zmýšľajúcimi, je to ako načerpať z prameňa pokoja, občerstviť sa pri studničke. V každodennom víre je tendencia upadať do stereotypu, robiť veci povrchne a potom na podobných stretnutiach sa znova a po stý raz objavuje to … aha. Vďaka a chvála tým, ktorí sa prišli podeliť. Aj keď sa už poznáme roky, vieme aké to je – pripravovať sa, postaviť sa pred ľudí, ísť tak povediac s kožou na trh, zdieľať svoje presvedčenie. Vďaka a chvála za prijatie a toleranciu, snahu o pochopenie priateľa, aj za spoločný spev v kruhu. Vypočuli sme si prednášky o potrebe presvetľovať všetko cez naše vnútro, všetky tie zákutia a prežité situácie, deje spracované aj nespracované, vytvárať svojím cítením dobrodejné bytosti. Vypočuli sme si o dôležitosti prvého prikázania a o jeho prežívaní v prítomnom okamihu. Ženy sa stretli pri spoločnej príprave zdravých jedál, naučili sa pripravovať voňavé a liečivé olejčeky. Tí z nás, ktorí dali prednosť pohybu v prírode mali pripravené pekné túry po hrebeňoch a roklinách Braniska. Každé ráno sme cvičili v kruhu, veď v zdravom tele zdravý duch a potom sme spoločne vítali slnko, ďakovali najvyššiemu za nový deň a precvičili sme si spojenie aj so štyrmi živlami. Nech sú v nás harmonicky zastúpené, v našom tele, v aure aj v prejave našej osobnosti. Nechýbali ani obrady vzájomného odpustenia mužov a žien, uväzovanie stužiek so želanými cnosťami, či poďakovania matke Zemi spojené s uložením kryštálu ako nášho symbolického daru. Ako po minulé roky, aj tento rok sme sa veľmi tešili z koncertu Jana Svetlana Majerčíka. Milým prekvapením bolo, že tentokrát prišiel aj s celou kapelou “To sú oni”. Ďakujeme za vedenie, ktoré nás priviedlo na toto stretnutie, ďakujeme organizátorom aj domácim chatárom za srdečné a ústretové prijatie a tešíme sa zase na budúci rok.

Ďalšie recepty z varení podľa 5 elementov

Eva Mat., 30. november 2016 – 11:38 -

Uverejňujeme niekoľko ďalších receptov z varení pod vedením pani Anny Sasarákovej:

Cuketové guľky

2 ks stredne veľkej cukety, 150g kukuričných lupienkov, 200 g syra ementál, 3 vajíčka, čierne korenie , soľ, bazalka, 3-4 strúčiky cesnaku

Cuketu a syr nastrúhame na hrubé pásiky. Cukety vyberieme mladé a tenké, nešúpeme ani neodstraňujeme semienka. Valčekom na hrubo podrvíme kukuričné lupienky.  Pridáme vajíčka, cesnak, soľ, korenie a nasekanú bazalku /miesto bazalky možno použiť aj zelerovú alebo petržlenovú vňať. Všetko premiešame a necháme aspoň 15 min postáť. Prebytočná vlhkosť z cukety sa vsiakne do lupienkov a celá masa sa spojí. Tvarujeme menšie guľky. Zapekaciu nádobu potrieme olivovým olejom poukladáme  guľky vedľa seba. Pečieme pri teplote 170-180 stupňov – teplovzdušn& aacute; rúra cca 20 min. Povrch má byť opečený do zlatista. Opečené guľky polejeme horúcou paradajkovou omáčkou a ešte necháme v rúre všetko spolu prehriať pri zníženej teplote okolo 140 stupňov cca 15 min. Pokračovať »

Malá úvaha

Marika, 8. november 2016 – 11:06 -

Nedávno mi padol zrak na knihu J.M.Simmela “Láska je len slovo” a vo mne sa vynorili otázky.
Nakoniec z toho bola taká malá úvaha, o ktorú by som sa rada podelila:

Láska je len slovo…

Koľko sklamania a beznádeje vanie z týchto slov.
A čo je slovo ?
Prázdna forma bez života, obal bez obsahu, suchý list ?
SLOVO…
Len na nás záleží, či jedom je, či liekom. Či zbraňou je, či kvapkou živej vody.
Len na nás záleží.
Láska je dobro, radosť a život. Láska je Slovo.

A Slovo je Láska.

Letné stretnutie ľudí dobrej vôle, Lipovce, 11 – 14.8.2016

va, 27. október 2016 – 19:12 -

Hovorí sa, že “zmena je život” a tak sme tohtoročné letné stretnutie členov a priateľov našej Školy života uskutočnili na novom mieste. Konkrétne v horskej chate Tatran v Lipovciach pri Prešove.

Toto malebné miestečko, dobrí ľudia, ktorí nám chatu prenajali a starali sa o našu pohodu, radosť zo vzájomných stretnutí, spoločné činnosti a nám milí hostia – to všetko spolupôsobilo, aby vytvorilo atmosféru stretnutia, ktorá podľa mojej mienky nebola taká istá ako po iné roky. Bola “ešte lepšia”  :-)

Kto tam nebol a rád by o tom vedel viac alebo kto tam bol a rád by si to viac pripomenul,  pre toho sú tu nasledujúce riadky od jednej účastníčky a našej milej priateľky pani Viery Lúchavovej:

Pokračovať »

Vám milé ženy, matky, babičky, prababičky, starenky

Zelesna, 11. marec 2016 – 14:20 -

Je mesiac marec. Slnko na svojej večitej dráhe stúpa po nebíčku čoraz vyššie a dníčky sa nám predlžujú. Príroda sa prebúdza. Nežne vysiela svoje signály. Nadychuje sa, preťahuje svoje údy, otvára oči. Stromy sa nalievajú miazgou a púčiky naberajú svoj tvar i objem. Snežienky čarovne cilinkajú, pučia narcisy, tulipány. Aj vrba-rakyta kvitne. Jej hebké bahniatka sa zďaleka belejú. Usmievajú sa žmurkajú na tých, ktorí ich vnímajú Oj, aj vtáčiky sa rozštebotali, volajú na seba už od skorého rána a za súmraku sa ticho lúčia s dníčkom.

Vo vzduchu cítiť novú silu, radosť, tvorivosť, krásu- prichádza bohyňa Vesna, Jar. Živá príroda sa prihovára, pozdravuje v tieto dni nás ženy. Pokračovať »

Oseň

va, 7. október 2015 – 11:24 -


z povestí našich predkov…

Boh vetra Stribog sa veľmi potešil, keď sa dozvedel, že bude otcom. Aj samotná pramatka Lada, bohyňa plodnosti sa tiež veľmi radovala, veď to bola práve ona, kto sa najviac zaslúžil o to, aby Pripeliga bola prijatá do Írie a stala sa bohyňou umenia.

Pripelige sa narodili dve dcéry. Vesna a Oseň. Boli to skutočne nádherné dvojičky.  A napriek tomu, že sa dievčatká – bohyne – na seba tak podobali, bola každá iná.

A tak je Oseň pravým opakom svojej sestry. Pokračovať »

Beseda na tému stravovania

va, 9. júl 2015 – 13:09 -

V piatok 12.júna sa teda uskutočnilo prvé zo série stretnutí na tému stravovania.

Bolo to úvodné rozprávanie ku skutočne obsiahlej téme a snažili sme sa v nej zorientovať. Uvedomiť si ako sa stravujeme – teda, či sa „vedome“ stravujeme alebo či sme nevedome unášaní vo víre zvykov, návykov a žiaľ aj závislostí, o ktorých už tušíme, že  pre nás  nie sú dobré. Avšak ako  „zjednať nápravu“ a to skôr ako si ju  naše telo vynúti prostredníctvom choroby?Nuž hlavne pokojne, s láskou a s radosťou, že sme uvedomením si situácie urobili prvý krok.

Okolo tohto sa viedla živá diskusia a najhlavnejšie body sme si heslovite spísali na tabuľu, ktorá vyzerala takto:

  • proti čomu bojujem, to pretrváva
  • Vedome jesť
  • Cieľ
  • Poznanie

Debatovali sme zanietene ale keď čas pokročil, bolo sa treba presunúť do kuchynky, kde sme si pripravili  „smoothie“ a tí, ktorí sme to ochutnali prvýkrát sme museli uznať, že je to  dobré, rýchle, sýte a má to niečo do seba:-)

Tešíme sa na pokračovanie .

Záhradný recitál Jano Svetlan Majerčík

va, 15. jún 2015 – 14:30 -

Pane Bože,
nauč ma byť prostý
ako býval sedliak na roli.
Na hlinenom schode
do veľkosti,
životu a zemi po vôli. 

Slová básnika.  Zvlášne sa ma dotkli.  Prenikli do duše, boli na to vhodné podmienky. Pokračovať »

Sociálny kontakt

va, 8. júl 2014 – 12:52 -

Človek je vraj tvor spoločenský. Potrebuje spoločnosť, najlepšie spoločnosť rovnorodú. Ľudí blízkych mentalitou, spôsobom myslenia.Asi to bude pravda.

Už dlhšiu  dobu nemám zamestnanie a trávim veľa času sama. Niekedy to na mňa smutne dolieha. Aj dnes by som sa bola tak rada s niekym porozprávala…

No nik nezavolal. Nechcem volať prvá. Všetci moji známi  majú oveľa menej voľného času a  a tak ich nechcem rušiť bez vážneho dôvodu. Vybrala som sa teda do mesta. Medzi ľudí.

Tu vidím oproti známu tvár.

“ Ahoj,  dlho sme sa nevideli, čo máš nové?“„ Vieš čo? Poďme si niekam sadnúť  a dáme si kávu. „„Bude viac času na rozhovor.“

Veď toto som predsa chcela! Prečo sa teraz ani veľmi neteším?

Rozprávame sa. Viac hovorí ona. Ale aj ja mám svoj priestor.

Nuž, mám sa dobre, aj keď….ale ináč dobre. Hlavne že sme zdraví. Áno, aj synovia sa majú dobre, darí sa im. Nie, zatiaľ sa neženia. Majú čas, dnes je iná doba.

Nie, našu spoločnú kamarátku som dlhšie nevidela. Tiež nemá čas. To vieš, teraz je už práca v záhrade…a doma sa vždy niečo nájde, veď to poznáme….„Tak teda naozaj som rada, že sme sa stretli a musíme sa stretávať častejšie. Aj keď tento mesiac už veľmi nie…no, zavoláme si. Ozveme sa. Maj sa pekne.“

Zakývame si a moja znovunadobudnutá samota mi je náhle úľavou.

Bolo to náročné. Naozaj sme si toho porozprávali veľa.

V skutočnosti  sme si vlastne nepovedali nič. Nič čo by potešilo, nič čo by pomohlo a posilnilo.

Zostala mi  len zmes pocitov sklamania z nesplneného očakávania a premárneného času. Alebo nevyužitého času?

Kráčajúc ďalej,  zašla som do obchodu. Spoza regálu sa zrazu vynára detský kočiarik a ktosi sa mi z neho nadšene prihovára: „Teta! Teta!“

Okatá princezná má približne rôčik a pol a ukazujúc na mňa prštekom vyjadruje to, čo vidí: “Teta, teta.”

„Áno!“ odpovedám jej  zaplavená nehou. “ Áno som teta. „

„Mama!“, ukazuje teraz vedľa kočiarika.

„Áno, to je mama.“

„Teta! Teta!Mama!“ Opakuje dookola uveličená, že tento nádherný svet, ktorý ona objavuje a snaží sa mu porozumieť ju  začína chápať. Teraz máme spoločnú reč, vidíme to rovnako.

„Teta, teta!“

„Áno!“

Súhlas a úsmev. Spoločná, preveľká radosť zo života.

„Teta, teta,teta“ opakuje rozkošným hláskom  tento človiečik, zatiaľ čo kolieska pod ním ho už unášajú zvestovať túto pravdu  ďalším, ktorých stretáva.

Mne zostal na tvári nemiznúci úsmev a v duši radosť.

Radostný pocit zo stretnutia s druhým človekom.  S nádhernou dušičkou v teraz ešte maličkom tele, s ktorou  som si porozumela dokonale.

Všetko potrebné a dôležité bolo povedané, spoločne prežívaná radosť nás na chvíľu spojila a ja som mala dnes predsa len možnosť prežiť plnohodnotný spoločenský kontakt.

Čistý, jasný, krásny. Nebolo treba veľa slov.

Pravda je jednoduchá.

 

 

 

Podaj ďalej!

va, 25. máj 2014 – 10:42 -

Od rána na nohách, čakanie na autobus, čakanie u lekára,  rýchlo si odhryznem z pečiva v kabelke, znovu presun autobusom  a vybavovanie v úrade. Medzitým telefonáty s  ponukami telekomunikačných produktov a esemeska  o jedinečnej možnosti  výhodnej pôžičky.

Aspoň, že už ma čaká tá príjemnejšia časť dňa a kým sa stretnem s priateľmi, ešte sa trošku prejdem. Počasie je príjemné, slnečno a dvadsaťpäť stupňov,  prvýkrát tento rok.

Tento fakt ale vylákal do ulíc všetkých. Ulice sú plné, človek musí na každom kroku uhýbať.. “nie, ďakujem, nemám chvíľku času na pár otázok, nemám záujem zúčastniť sa ankety s možnosťou výhry“. „Nie, nechcem finančne prispieť, povedala som to už tým pred vami!“

No prichádzajú stále noví a už sú tu dve mladé dievčatá, z ktorých jedna mi s úsmevom čosi strká do ruky:”Pre šťastie!”

V dlani sa mi ocitá veľký oranžový gombík.

Môj skúsenosťami vytrénovaný mozog sa snaží zorientovať a rýchlo hľadá, čo je za tým.  Možno tá druhá dievčina má v rukách košík, do ktorého treba  prispieť na ten, či onen  účel  a ja budem musieť  opäť povedať „nie“ , Tentokrát už naozaj pobúrená, poviem to ostro, že „nedám!!!“ , a to  ani za vec, ktorá sľubuje prínos šťastia.

Dievčatá  ale odchádzajú, míňajú ma, nič nežiadajú.

A mne zostal v ruke okrúhly ružovo-oranžový návod na šťastie. Dostala som ho len tak.

Uvedomenie, že veci neboli také akými som bola náchylná ich vidieť,   prinieslo náhlu úľavu a pocit vďačnosti. Aj za tie víly s úsmevmi a vetrom vo vlasoch, aj za ľahkosť a veselosť, ktorú sebou priniesli.

Cítila som sa veľkolepo obdarovaná! Svet bol odrazu bezchybný a krásny.

Pozrela som sa na gombík. Veď on funguje okamžite!

Čo s ním, dať si ho do  kabelky a nosiť  sebou všade, aby mohol v prípade potreby zaúčinkovať a premaľovať svet jasnými farbami?

V tom momente som  pocítila, že je to celkom inak. Že si ho nemôžem a ani nechcem nechať.

Nemôžem ho vlastniť, tak ako nemôžem vlastniť šťastie.

Jeho kúzelná schopnosť spočíva  totiž práve v úmysle a deji odovzdávania.  Tým dokonca rastie.

O dve hodiny nato som teda čarovný gombík i skúsenosť posunula ďalej.

A bolo mi jasné, že ja tým nič nestrácam.  Kým bol pri mne, mohla som totiž návod na šťastie pochopiť.  A teraz môžem vytvárať šťastie, kedykoľvek budem chcieť:-)

 

Symbolika OH Soči 2014

Redakcia, 4. máj 2014 – 19:01 -

Posielam krásny rozbor vysvetľujúci symboliku obrazov v slávnostnom zahájení olympiády v Soči. Je to úžasné takú hĺbku myšlienok sú schopní vyjadriť a precítiť len Rusi a Slovania, stojí zato si to pozorne prečítať

http://svobodnenoviny.eu/o-symbolice-slavnostniho-zahajeni-olympiady-v-soci/#more-8223

Odkaz z prírody

va, 21. apríl 2014 – 17:18 -

Zelená vraj lieči. Je to farba liečiteľov a  srdcovej čakry.
Spočítal  niekto, koľko odtieňov má zelená?

Už ako dieťa som mala rada toto jarné obdobie.
Zbierala som fialky na pozemku bývalého židovského cintorína. Chúlili sa v tieni poprevracaných zabudnutých náhrobkov z prírodného kameňa a tráva okolo nich bola nezabudnuteľne sýtozelená.

Aj kvôli tejto melancholickej spomienke  som sa dnes vybrala do prírody. Naprieč cez veľký kopec, okolo súvislého porastu kríkov, až k lesu.
Rastliny a lúčne kvety ma opreteky vítali a pozdravovali.
Pod nohami púpavy, žihľava, hluchavka,  myší chvostík, skorocel a mnohé iné, ktorých mená ani nepoznám, no dávajú tušiť, že sú  pripravené liečiť a posilňovať. Telo i dušu.
A okolo zelený svet. Slniečko sa občas schovalo za mráčik a táto hra svetiel ponúkala prehliadky všetkých možných odtieňov zelenej. Privrela som oči a zakrútila sa okolo vlastnej osi. Pohyb kolotoča  pozlieval všetky odtiene do jedného a vznikla tá najzelenšia zelená. Keby som vedela maľovať, kúpila by som si farby a miešala a miešala, aby som mohla zachytiť neopakovateľnosť odtieňa, ktorý sa dal vnímať všetkými zmyslami.
Zaostrila som na steblo trávy pri nohách a cítila som,  že som vyliečená.
Zo všetkých chorôb civilizácie, zo všetkých blúznení o nepochopení, osamelosti a oddelenosti.

Prišlo mi na um,  že som dnes, vo veľkonočný pondelok,  vlastne prišla navštíviť svojich blízkych.  A našla som  takýto bohato prestretý stôl…, už  viem, čo je hojnosť.  Počula som spievať vtáky…, už viem, čo je radosť. Precítila som zem pod nohami…,už viem, čo je láska.
Vnímala som, že aj Zemi je príjemný každý môj krok, ako keď vás niekto blízky pohladí alebo poškrabká na chrbte. Odmenou za toto “škrabkanie” mi bolo príjemné teplo, prúdiace mojím telom.
Ako je dobre vedieť maľovať! Maliar zachytí nejaký okamih a potom sa oň môže deliť s tými, ktorí si vystavený obraz pozrú. Hoci aj po desaťročiach, či stáročiach.
Môže sprostredkovať odkaz tohto okamihu.

Ja maľovať neviem. Ale rada by som sprostredkovala odkaz, ktorý som priniesla z dnešnej prechádzky v prírode.

Že na nás  čaká. Ako matka, ktorá dúfa , že “deti z mesta” ju prídu navštíviť. A ona im s láskou ponúkne to najlepšie,  čo má. Aby sa rozpamätali na svoj pôvod, aby si oddýchli, aby sa posilnili. Ale hlavne,  aby zdieľali spolu s ňou prítomný okamih.

Slovensku

va, 15. február 2014 – 14:23 -

Poznáte pieseň „Na kráľovej holi?“

Kto by ju nepoznal!

Aj ja ju poznám odmalička,  tuším sme ju mali v niektorom ročníku základnej školy aj  v učebnici hudobnej výchovy a učili sa ju spievať.

Vždy som ju mala rada považovala som ju za nádhernú, hymnickú pieseň.

A predsa, keď zaznela z rádia v nedeľu predpoludním, akoby som ju počula prvý raz.

Bolo nedeľné dopoludnie, kuracia polievka už rozvoniavala, ja som sa zvŕtala pri príprave obeda  a tu na želanie hosťa rozhlasovej relácie zaznelo kuchyňou pompézne:

Na kráľovej holi“ – najprv jeden mužský hlas a vzápätí sa hromovo  pridal mužský zbor – „Stojí strom zelený“..

Vytrhlo ma to z môjho kuchynského snenia a celé moje telo zaplavila krása a sila piesne.

Zostala som stáť akoby vrastená do zeme, tak, ako sa stojí pri tónoch  hymny … „vrch má naklonený k tej slovenskej zemi“ Oči sa mi naplnili slzami a hruď hlbokým dojatím.

Mala som zrazu pred očami veľkolepú a rozmanitú krásu krajiny, ostré a drsné  vrcholky hôr, číru priezračnosť hučiacich horských potokov, mäkkosť zelenej voňavej trávy  i teplo hlinenej hrudy na dlani.  Domov. Bezpečie.

Odkážte, odpíšte tej mojej materi...“

Z tónov bolo cítiť  silu národa. Preciťovala  som túto silu a s ňou svoju vlastnú.  Dali sa vnímať životy minulých generácií. Ich  starosti i radosti, ich túžby a odhodlanosť. A ich viera, že bude lepšie.

..že mi svadba stojí na Kráľovej holi.

Pocítila som veľkú, obrovskú lásku k tejto zemi.

Zemi, ku ktorej sa  skláňa i strom stojaci vysoko nad nami – na Kráľovej holi.

 

Vďačnosť

va, 13. september 2013 – 10:08 -

Táák a hotovo!

Na stole pod dekou spokojne odpočívajú fľaštičky čerstvo naplnené voňavou spomienkou na detstvo. Slivkovým lekvárom.

Pociťujem uspokojenie z vykonanej práce, ale silnejší je pocit vďaky za pochopenie a poznanie, ktoré ma naplnilo.

Spomínam si, aké zmiešané pocity som mala pred pár dňami pri pohľade na dva stromy sliviek obsypané dozretými plodmi. Čo s nimi? Oberať, umývať, odkôstkovať, chystať fľaše a potom miešať a miešať…….a kedy vlastne? V noci?

Potrebujem vôbec ten lekvár? Veď sa dá kúpiť….a koniec koncov je to sladké, možno by som mala jesť menej sladkého…a mám už tohtoročné džemy z iného ovocia…

Avšak myšlienka, že tento nezištný dar, túto hodnotu darovanú mi bez môjho pričinenia neprijmem, zabolela.

Začala som slivky trhať. Pri opakovanom „ďakujem“ malé okrúhle plody akoby ožili a začali hriať v dlaniach. Medzi poohýbanými  konármi voňajúcimi prichádzajúcou jeseňou ma zaplavil pocit bezpečia, pocit domova, pocit, že sem predsa patrím. Do tohto reťazca spolupráce s bytostným svetom. Toto je úloha človeka. Vďačne odoberať poživeň, ktorou nás matka Zem ešte stále nezištne obdarúva. Odrazu som v tom uvidela pararelu s tvorbou materského mlieka. Ak  nie je odsávané, odoberané, prestáva sa tvoriť.

Zem je matka a chce nás živiť. Avšak my sme sa rozhodli pre umelú stravu z obchodov. To, čo dáva zem zbierajú stroje a ľudia  mechanicky, účelovo,  vedomie človeka je pri tom zamerané na materiálny efekt. A citový kontakt s Matkou sme stratili. Prinieslo to  fyzické i psychické následky. Deti na umelej strave. Nekojené deti.

V Amerike sa včera začali predávať umelé vajíčka. Médiá nám priniesli túto správu s prísľubom, že zakrátko by mohli byť v predaji aj v iných krajinách. Vraj takto „nebudú zvieratá trpieť“.

Manipulácia útočiaca na city milovníkov zvierat. Zniesť vajce je pre sliepku prirodzené. Človek len potrebuje rozpoznať  svoje skutočné potreby od naučenej a spoločnosťou vnucovanej  nadspotreby.

Človek len potrebuje v prírode stáť na tom svojom mieste.

Plný vďaky za Zem i jej dary.

 

 

Chlieb náš každodenný…

va, 12. december 2012 – 17:52 -

 

Zo zrna chlieb
a v zrne slnka žiar..
slnkom na nás hľadí Božia tvár.
Tak v plodinách zeme zreje Boží jas,
nech zreje aj vo mne
a vo všetkých nás.

 

Chlieb je z obilia, obilie dozrieva v slnečnom svetle, svetlo je sila, ktorá všetko prebúdza a privádza k rastu. Ktorá vedie k Stvoriteľovi.

V minulosti bolo pečenie chleba typicky ženskou prácou. Toto umenie sa dedilo z generácie na generáciu.
Bola to vážená a vážna činnosť, ktorá sa vykonávala spravidla raz za týždeň. V sobotu.
Úcta k chlebu sa prejavovala pri každom konaní. Pokračovať »

Ó, Come, Immanuel

Redakcia, 7. december 2012 – 20:55 -

Posielam skladbu pre skrášlenie dnešného dňa, pre rozochvenie duše túžbou, ktorú v sebe táto melódia nesie.

(odporúčam kliknúť v pravom hornom rohu pre vianočnú verziu)

Srdečne zdraví

V.

http://www.youtube.com/watch?feature=endscreen&NR=1&v=iO7ySn-Swwc

Čo nám v škole neprezradili o velikánoch?

Tono, 13. september 2012 – 20:42 -

Pokračovanie…2.časť

Hm, dieťa pre mnohých z nás môže byť zvláštne čudo. Najmä, keď sa narodí. Jačí TO a my nevieme, kde TO stíšiť. V noci nás TO budí a my nevieme, kde TO vypnúť. Nemá TO ovládač, nemá TO manuál, našim slovám nerozumie. A čo je úplne najhoršie, každé je naprogramované ináč. Dieťa je prosto veľmi nevyspytateľný neidentifikovateľný objekt, teda TO.

Áno, je to tak, ak sa ho pokúšame pochopiť racionálne ako TO, ako objekt. Tento objekt sa totiž javí navonok dosť nezrozumiteľne pre našu racionálnu logiku. Nepoužíva logický jazyk na aký sme zvyknutí, keďže ešte nemá vyvinutý rozum. To však neznamená, že jeho reč nie je jasná a logická. Len my sme zabudli na reč, ktorou hovoria deti. Hoci kedysi sme sa aj my ňou márne pokúšali osloviť dospelých. Dopadli sme podobne, ako dieťa, s ktorým sa teraz už ako dospelí, pokúšame nadviazať dialóg.

Deti sa prihovárajú citovou rečou.

Len si tak spomenúť, ako sme sa prihovárali k mamke ešte v čase, keď sme boli v bezpečí jej lona. Akou rečou sme to hovorili po narodení? Keď sme sa cítili príjemne, ako sme to dávali najavo? Úsmev, džavot, výskot? A opačne, aké „slová“ sme volili, ak nám bolo nanič? Plač, hnev, krik? To boli krajnosti. A bolo aj niečo medzi týmito citovými pólmi? Áno, usilovali sme sa hovoriť očami, gestami, mimikou, melódiou zvukov…

O naše hlbšie posolstvá však nebol záujem. Dospelí ich nepochopili. Logicky sme ich prestali ponúkať. Až postupne aj my sme stratili kontakt s múdrosťou, ktorá nás vnútri oslovovala a stratili sme aj detskú reč.
Stávali sme sa dospelými, stále viac a viac závislými od vonkajšieho sveta, od vlastného rozumu, ktorý je zameraný na vonkajší zmyslový svet. Závislými od vonkajšieho sveta a nezávislými od vnútorného. A to sme nazvali sloboda. Pokračovať »

Čo nám v škole neprezradili o velikánoch?

Tono, 1. september 2012 – 22:00 -

Keď si tak v rýchlosti prebehneme úsek od chvíle, kedy sme po prvý raz ako prváčikovia zasadli do školských lavíc až po maturitu či štátnice, možno ani nedokážeme spočítať o koľkých významných osobnostiach literatúry, vedy, politiky, náboženstva, filozofie sme sa učili. Bolo ich toľko, že ich nedokážeme ani spočítať…

A čo nám dnes o nich zostalo v pamäti? Že Komenský bol, tuším, učiteľ národov, však? Einstein? Teória relativity, či niečo také. Knieža Rastislav? Žeby prvý slovenský, či slovanský panovník, alebo žeby to bol Mojmír? Platón – antický filozof? Rodshild? Hmmm, finančník?

Extrémny pragmatik si možno pomyslí: „Hm, a načo mi to je vedieť? V praxi je mi to úplne nanič!“ A musím mu dať za pravdu. Áno, je to nanič, no nie preto, že spomínané osobnosti neboli dosť významné, alebo žeby neboli pre ľudstvo veľkým prínosom. Ale preto, že nám učitelia o nich povedali len to nepodstatné. Pár faktov, poprípade aj veľa faktov, no žiaľ len zmyslovo vnímateľných faktov. Faktov na to, aby sme o nich mali prehľad a nikto nás nezaskočil, keď sa také meno niekde spomenie.

V školstve chýbajú osobnosti.

A to je skutočne nanič. Pretože to skutočne najdôležitejšie nám učitelia o nich nepovedali. Nepovedali, lebo sami nevedeli. Tiež boli žiakmi a učili ich učitelia, ktorí do podstaty veľkých osobností neprenikli. Neprenikli, lebo ich k tomu nikto nepriviedol a sami sa k tomu nedopracovali.

Významný slovenský priekopník v oblasti školskej psychológie a pedagogiky prof. Miron Zelina už pred 30-timi rokmi poukazoval na to, že školstvu chýbajú osobnosti. Osobnosť totiž to tajomstvo pozná, prinajmenšom ho aspoň tuší. Žije ním a využíva ho vo svoj prospech a v prospech všetkých. Školstvo na Slovensku má však osobností ako šafranu, preto málokto tajomstvo velikánov pozná. Pokračovať »

Vnútorná otázka

Stano, 29. júl 2012 – 9:46 -

 V živote sa mi predkladajú situácie, na ktoré reagujem tak,  tak ako to v tej chvíli cítim. Ozaj cítim? Nie je to skôr o tom, že v týchto situáciách sa nachádzam v rôznych duševných rozpoloženiach? Som plný myšlienok a hodnotení? A čo vlastné ego?

 Kráčal som po ulici a oproti išla  pani zo psom. Bola nedbalo oblečená, pes štekal, bol poplašený. Pozrel som sa na tú ženu a hlavou mi prebleslo : aká nesympatická pani, aký splašený pes.

 Moja mama má už svoj vek. No drží sa. Sama si varí, no zrak a ruky už tak neposlúchajú. Uvarila polievku, ponúkla ma. Dal som si. No všimol som si, že prísady neboli opracované tak ako inokedy. Nuž som mamke povedal, že už má svoj vek a že to už  vidieť aj na jej varení. Mamy sa to dotklo. ( Bodaj by nie, takýto „citlivý“ prístup, by sa dotkol asi každého). Pokračovať »

17.november

va, 22. november 2011 – 10:54 -

17.november

Celý svet dodnes vyslovuje svoj obdiv nad tým, ako prebehla v bývalom československu revolúcia,ktorá dostala prívlastok “nežná”.

Pamatám si ako som pozerajúc na zábery z námestí, sedela pred obrazovkou a plietla.Vedľa spali moji dvaja malí synčekovia.
Pokračovať »

Zrútenie

Stano, 18. november 2011 – 9:49 -

Všetko speje k zrúteniu. K zrúteniu už naozaj veľa nechýba

Také a podobné vety počúvam z rôznych strán. Počúvam ich od ľudí, ktorých si vážim. Majú pravdu v tom, že to, čo sa deje dnes, nemá dlhé trvanie, že to čo vytvoril človek svojím egom a necitom sa raz zosype.

Vieme čo je zrútenie? Vieme ako bude prebiehať? Vieme vôbec čo toto slovné spojenie predstavuje? ( V ďalšom budem tento výraz písať v úvodzovkách, pretože skutočnú odpoveď nevie nik z ľudí )  Pokračovať »

Otázky ktoré sa vynoria….

Stano, 7. november 2011 – 13:36 -

Tento film som videl pred rokmi, no slová ktoré som v ňom počul, som si zapamätal dodnes. Hlavný hrdina pred rozhodujúcim bojom s neistým výsledkom si kľakne, odloží zbroj a začne sa takto modliť:

 

„Pane mnoho som myslel, no nemyslel na to, čo myslieť som mal.

Mnoho som rozprával, no nepovedal to, čo povedať som mal.

Mnoho som vykonal, no nevykonal to čo, vykonať som mal“. Pokračovať »